www.Radiovaticana.org http://www.radiovaticana.org Hlas svateho a Cirkvi v dialogh so svetom Webteam sk 2005 Vatican Radio. All rights reserved. Vatikansky Rozhlas webteam@vaticanradio.org webteam@vaticanradio.org webteam@vaticanradio.org 60 No Vysielanie Vatikánskeho rozhlasu vo forme Podcast http://www.radiovaticana.org/SLO/articolo.asp?c=355881 00:14:38:57 Utorkové vysielanie vo formáte podcast. webteam@vaticanradio.org News 00:14:38:57 Tue, 09 Feb 2010 16:58:04 GMT 355881 http://www.radiovaticana.org/SLO/articolo.asp?c=355701 00:08:23:50 Pápežská rada pre apoštolát zdravotníkov oslávi vo štvrtok 11. februára velké výrocie. Bude to presne 25 rokov od jej založenia pápežom Jánom Pavlom II. Tento dátum je pre Cirkev zároven dnom Preblahoslavenej Panny Márie Lurdskej a do tretice aj 18. svetovým dnom chorých. V nasledujúcich minútach sa na tieto udalosti pozrieme trochu bližšie. „Apoštol svätý Pavol, vysvetlujúc spásonosnú silu utrpenia, hovorí: „...na vlastnom tele doplnam to, co ešte chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ – týmito slovami zacal Ján Pavol II. apoštolský list Salvifici Doloris o krestanskom zmysle ludského utrpenia v roku 1984. Okrem iného v nom píše, že „všetci sú povolaní vlastným utrpením "doplnat" to, co chýba Kristovmu utrpeniu. Súcasne Kristus naucil ludí, aby pomocou bolesti robili dobro a robili dobro tomu, co trpí. V tomto dvojnásobnom aspekte nám do základov odhalil zmysel utrpenia.“ Apoštolský list bol publikovaný krátko predtým, ako v roku 1985 Ján Pavol II. s jeho Motu proprio Dolentium Hominum ustanovil Pápežskú radu pre apoštolát zdravotníkov, aby poukázal na „starostlivost Cirkvi o chorých poskytovaním pomoci tým, ktorí poskytujú službu chorým a trpiacim, aby apoštolát milosrdenstva, ktorý vykonávajú, vždy vhodnejšie zodpovedal novým požiadavkám“ (Pastor Bonus, 152). Rada prešla odvtedy mnohými zmenami a pravidelne usporadúva významné odborné semináre, ci konferencie, špecificky zamerané na starostlivost o chorých v každom veku a etape života, s prihliadnutím na oblast bioetiky. K výrociu pápežskej rady sú od dnešného dna do 11. februára pripravené viaceré sprievodné akcie, medzi nimi aj slávnosti na tému „Cirkev v službe lásky pre trpiacich”. Významné bude dvojdnové medzinárodné sympózium, zamerané na túto problematiku. Dnes stojí na cele Pápežskej rady pre apoštolát zdravotníkov Poliak, Mons. Zygmunt Zimowski, a to od jeho vymenovania Benediktom XVI. v apríli 2009. Práve on sa v tejto súvislosti prihovoril prítomným na tlacovej besede vo Vatikáne. Upozornil, že pastorácia zdravotníkov a ich zameranie sa na celkovú osobnost cloveka, je v medicíne potrebná nielen ako etický a morálny základ, ale aj ako podpora v praktickej cinnosti zdravotníckych pracovníkov pri starostlivosti o tých, ktorí trpia rozlicnými chorobami, pricom vyzdvihol humanitárnu a duchovnú aktivitu cirkevného spolocenstva v záujme chorých a trpiacich. S touto cinnostou súvisí aj odborná príprava pracovníkov. Momentálne vo svete pôsobí viac ako 117-tisíc aktívnych katolíckych zdravotníckych centier. Výrocie pápežskej rady, ako aj Svetový den chorých, spomína v tohtorocnom posolstve chorým osobitne aj Benedikt XVI.: „Štastnou zhodou okolností budeme spolu so Svetovým dnom chorých zároven slávit 25. výrocie založenia Pápežskej rady pre apoštolát zdravotníkov, co je další dôvod na to, aby sme podakovali Bohu za cestu, ktorou dosial prešla pastorácia v zdravotníctve. Zo srdca si želám, aby bolo toto jubileum príležitostou na ešte velkodušnejšiu apoštolskú horlivost v službe chorým, i všetkým tým, ktorí sa o nich starajú.” Ako Svätý Otec dodáva, “každorocným slávením Svetového dna chorých chce Cirkev postupne zvyšovat citlivost cirkevného spolocenstva vo všetkých smeroch, pokial ide o dôležitost pastoracnej služby v rozsiahlom svete zdravia, služby, ktorá je integrálnou súcastou jej poslania, kedže pokracuje v línii samotnej spásnej misie Krista. On, božský lekár, „chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom“ (Sk 10, 38). Z tajomstva jeho utrpenia, smrti a zmrtvychvstania cerpá ludské utrpenie zmysel a plnost svetla.” Potom sa v posolstve osobitne zameral na knazov: “Obraciam sa na vás, drahí chorí, a prosím vás o to, aby ste sa modlili a obetovali svoje utrpenie za knazov, aby dokázali ostat verní svojmu povolaniu a aby ich služba prinášala bohaté duchovné plody na úžitok celej Cirkvi.” Ako dalej spomenul Svätý otec, už II. vatikánsky koncil poukázal na dôležitú úlohu Cirkvi v starostlivosti o trpiacich ludí. V dogmatickej konštitúcii Lumen gentium cítame: „Otec poslal Krista, aby ,hlásal evanjelium chudobným, uzdravoval skrúšených srdcom´ (Lk 4, 18) a ?hladal a zachránil, co sa stratilo’ (Lk 19, 10). Podobne Cirkev zahrnuje láskou všetkých, ktorých sužuje ludská krehkost, ba v chudobných a trpiacich spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladatela, snaží sa zmiernovat ich nedostatok a chce v nich slúžit Kristovi.“ (8) Organizáciu sprievodných udalostí dala pápežská rada na starost talianskej organizácii Unitalsi, ktorá sa zaoberá prepravou chorých do Lúrd a niektorých dalších medzinárodných svätýn. Program sa zacne 9. februára krátko pred 17. hodinou, ked do rímskej baziliky Santa Maria Maggiore dopravia relikvie sv. Bernadetty Soubirusovej z Lúrd. Co sa týka dalších aktivít, pápežská rada dalej zorganizovala medzinárodné sympózium, koncert a výstavu malieb, na ktorej sa zúcastnia najvyšší náboženskí a iní predstavitelia. Mimoriadne emotívna atmosféra bude aj pocas 11. februára. O 10.30 hod. je na tento den naplánovaná eucharistická slávnost v Bazilike sv. Petra, ktorej bude predsedat Benedikt XVI. a o 16.00 hod. sa zasa chorí a dobrovolníci organizácie Unitalsi zhromaždia pred Anjelským hradom, odkial povedie eucharistická procesia s relikviami sv. Bernadetty a sochou Preblahoslavenej Panny Márie Lurdskej cez ulicu Via della Conciliazione, až na Námestie sv. Petra. Tam udelí Svätý Otec prítomným z okna svojej pracovne požehnanie. V sprievode budú aj predseda Pápežskej rady pre apoštolát zdravotníkov Mons. Zygmunt Zimowski a tiež primátor Ríma Gianni Alemanno. Bolo to len pred dvomi rokmi, co sa táto oslava niesla aj v duchu velkého 150. výrocia zjavení Panny Márie v Lurdoch. Kristova bolest - ako povedal vtedajší predseda Pápežskej rady pre apoštolát zdravotníkov kardinál Javier Lozano Barragán vo svojej homílii - “nie je beznádejnou a smutnou bolestou porážky, práve naopak, je bolestou vítaznou. Toto utrpenie je najvyšším naplnením Krista.” Podla kardinálových slov je dôležité, aby chorí nasledovali Ježiša a svojím utrpením sa podielali na diele spásy sveta. “Úcast na Eucharistii je konkrétnou cestou, ako s našimi vlastnými útrapami môžeme vstúpit do utrpenia Krista… Eucharistia je tak naším krížom a naším vzkriesením. Je jediným skutocným liekom na bolest, liekom nesmrtelnosti.” -sg- webteam@vaticanradio.org News 00:08:23:50 Tue, 09 Feb 2010 11:52:02 GMT 355701 http://www.radiovaticana.org/SLO/articolo.asp?c=355640 00:14:38:59 Pondelkové vysielanie vo zvukovej podobe webteam@vaticanradio.org News 00:14:38:59 Mon, 08 Feb 2010 19:04:21 GMT 355640 http://www.radiovaticana.org/SLO/articolo.asp?c=355639 00:09:20:11 „Drahí bratia a sestry, každý rok nás Cirkev pri príležitosti pôstu pozýva, aby sme si urobili úprimnú revíziu nášho života vo svetle ucenia evanjelia. Tento rok by som vám chcel ponúknut niekolko reflexií k širokej téme spravodlivosti, vychádzajúc z Pavlovho tvrdenia: „Božia spravodlivost sa zjavila skrze vieru v Ježiša Krista”(porov. Rim 3, 21-22). Týmto úvodom k Posolstvu pápeža Benedikta XVI. k Pôstnemu obdobiu 2010, ktoré sa zacne už budúci týžden, otvárame dnešnú rubriku. O dôležitosti a aktuálnosti témy, akou je spravodlivost, hádam netreba nikoho presviedcat. Nasledujúce minúty budú nielen príležitostou ponorit sa hlbšie do obsahu posolstva Svätého Otca, ale aj pozvaním k osobnej reflexii spravodlivosti a konfrontácii svojho postoja s postojmi tých, na ktorých nespravodlivost dopadá ako tažké bremeno. „Najprv sa zastavím pri význame termínu „spravodlivost”, ktorý v bežnej reci znamená „dat každému, co mu patrí – dare cuique suum“, podla vyjadrenia Ulpiana, rímskeho právnika z 3. storocia. V skutocnosti však táto klasická definícia neurcuje presne, co zahrna to „suum“, co treba každému zabezpecit. To, co clovek potrebuje najviac, mu nemôže byt zarucené zákonom. Aby žil naplno, je nevyhnutné nieco intímnejšie, co môže byt dané iba ako dar: môžeme povedat, že clovek žije láskou, ktorú mu môže sprostredkovat iba Boh, pretože On stvoril ludskú bytost na svoj obraz a podobu. Hoci sú teda materiálne dobrá užitocné a potrebné, tento druh spravodlivosti voci cloveku mu nedáva úplnost toho, co mu patrí, pretože „ako clovek potrebuje chlieb, tak ešte viac potrebuje Boha”. Je zrejmé, že materiálne dobrá sú osožné a nevyhnutné – nakoniec Ježiš sám sa venoval uzdravovaniu chorých, sýteniu zástupov, ktoré ho nasledovali a nepochybne odsudzoval lahostajnost, ktorá aj dnes ženie stovky miliónov ludí na smrt pre nedostatok jedla, vody a liekov. Predsa však spravodlivost „rozdelovania“ neposkytuje ludskému bytiu všetko, co mu patrí. Viac ako chlieb totiž potrebuje Boha. Sv. Augustín hovorí: Ak „je spravodlivost cnostou, ktorá dáva každému, co mu patrí, nie je spravodlivostou zo strany cloveka tá, ktorá vzdaluje cloveka od pravého Boha“ (De civitate Dei, XIX, 21).” Položme si otázku, ktorou pokracuje pápežovo posolstvo: Odkial pochádza nespravodlivost? Ak chceme úprimne, sebakriticky hladat a nájst odpoved, nie výhovorku ci vinníka, ponúka sa nám citát z Markovho evanjelia: ... z ludského srdca vychádzajú zlé myšlienky... (porov. Mk 7, 21) Preco? Clovek je oslabený hlbokým zranením, ktoré umenšuje jeho schopnost spolunažívat s ostatými v jednote a láske, ba objavuje v sebe silu, ktorá ho zvádza uzavriet sa do seba a stavat sa nad druhých, proti nim. Tento egoizmus je dôsledkom prvotného hriechu. Adam a Eva boli zvedení satanovou lžou. Tým, že si zobrali tajomné ovocie, porušili Božie prikázanie. Dôveru v lásku nahradili podozrievavostou a rivalitou. Prijímanie a ocakávanie od druhého v postoji dôvery zamenili za nástojcivú snahu brat a byt sebestacný (porov. Gn 3,1-6). Tu je pôvod nepokoja a neistoty. Pápež nám v našom uvažovaní ponúka dalšiu otázku: Ako sa môže clovek vymanit z tohto popudu egoizmu a otvorit sa láske? “V srdci múdrosti Izraela nachádzame hlbokú spätost medzi vierou v Boha, ktorý „z prachu dvíha chudobného”(Ž 113,7) a spravodlivostou voci blížnemu. Velmi dobre to vyjadruje slovo sedaqah, ktoré v hebrejcine oznacuje cnost spravodlivosti. Sedaqah totiž na jednej strane znamená úplné akceptovanie vôle Boha Izraela, a na druhej strane spravodlivost voci blížnemu (porov. Ex 20, 12-17), osobitne voci chudobným, cudzincom, sirotám a vdovám (porov. Dt 10, 18-19). Tieto dva významy sú vzájomne spojené, lebo dat chudobnému pre Izraelitu nie je nic iné ako povinná náhrada Bohu za súcit, ktorý mal s biedou svojho ludu. Nie náhodou boli tabule Zákona dané Mojžišovi na hore Sinaj po prechode cez Cervené more. Poslušnost Zákonu totiž predpokladá vieru v Boha, ktorý ako prvý “pocul volanie” svojho ludu a “zostúpil, aby ho vyslobodil spod nadvlády Egypta”(porov. Ex 3,8). Boh je vnímavý k volaniu toho, kto je v núdzi, a ako odpoved žiada, aby sme ho poslúchali: Vyžaduje spravodlivost voci chudobnému (porov. Sir 4,4-5.8-9), cudzincovi (porov. Ex 22,20), otrokovi (porov. Dt 15, 12-18). Aby sme urobili krok ku spravodlivosti, je nevyhnuté zanechat ilúziu sebestacnosti, stav hlbokého uzatvorenia sa, ktorý je vlastným pociatkom nespravodlivosti. Inak povedané, potrebujeme hlbší “exodus”ako ten, ktorý urobil Boh s Mojžišom, oslobodenie srdca, ktoré slovo zákona nemá moc uskutocnit.” Milí poslucháci, túto cast úvahy, ktorá bola akýmsi návratom ku korenom, Svätý Otec ukoncil otázkou, ci existuje teda pre cloveka nádej spravodlivosti. Odpovedou je Kristus - Božia spravodlivost. Spravodlivost, pochádzajúca z milosti, kde nie clovek je spasitelom a neuzdravuje ani sám seba, ani druhých. Clovek nie je zo svojej biedy oslobodený svojimi obetami, ale láskyplným gestom Boha. Tvárou v tvár spravodlivosti kríža sa môže clovek búrit, lebo znamená ludskú nesebestacnost, závislot na niekom inom, aby mohol byt sám sebou. Obrátit sa ku Kristovi, verit evanjeliu, znamená zrieknut sa ilúzie sebestacnosti, objavit a prijat skutocnost, že potrebujeme iných, potrebujeme Boha, potrebujeme jeho odpustenie a priatelstvo. „Tu sa teda chápe viera ako nieco úplne iné, než len skutocnost pochopitelná, jednoduchá, prirodzená: vyžaduje pokoru prijat, že potrebujem niekoho iného, aby ma oslobodil od toho, co je „moje“, a daroval mi nieco co je „jeho“. Toto sa deje najmä vo sviatostiach zmierenia a Eucharistie. Pôsobením Krista môžeme vojst do „väcšej“ spravodlivosti, spravodlivosti lásky. Spravodlivosti toho, kto sa v ktorejkolvek situácii pokladá skôr za dlžníka ako za veritela, pretože prijal viac, ako mohol dúfat. Vlastne sila tejto skúsenosti pobáda krestana utvárat spravodlivú spolocnost, kde všetci dostávajú to, co je nevyhnutné k dôstojnému životu cloveka, a kde je spravodlivost oživovaná láskou.“ Vážení poslucháci, tolko z posolstva Benedikta XVI., ktorým sa naozaj môžeme cítit oslovení, a ktoré nájdete v plnom znení aj na internetovej stránke Vatikánskeho rozhlasu. Teraz chceme vašu pozornost upriamit na vyjadrenia a komentáre na toto posolstvo. Na tlacovej konferencii vo Vatikáne, kde bolo minulý týžden 4. februára predstavené, vystúpil aj bývalý predseda Európskeho parlamentu a terajší prezident Nadácie Konrada Adenauera Hans-Gert Pöttering, ktorý okrem vyzdvihol to, cím môže posolstvo inšpirovat dnešných politikov: “Potrebujeme európskeho ducha solidarity. A viac, než kedykolvek predtým, potrebujeme európskeho ducha solidarity so všetkými ludmi a kultúrami v tomto svete. Toto sú dve najdôležitejšie sociálno-etické úlohy, ktorým Európska únia celí. Ako Hans-Gert Pöttering dodal, je presvedcený, že globálna solidarita nie je iba materiálnou záležitostou: „Spravodlivost a pokoj, rozdelovanie a poznávanie, bude medzi ludmi a krajinami tohto sveta existovat, ak budeme konat v solidarite a v bratstve aj pokial ide o dialóg o viere a základe našej kultúry. Ak to budeme robit, budeme hovorit aj o pochopení kultúry spravodlivosti, ktorá je kultúram a náboženstvám vlastná.“ „Vzdat sa sebestacnosti a prijat naše poslanie s pokorou. Toto je kompas pre akúkolvek politiku, ktorá sa hlási ku krestanskej zodpovednosti". Milí priatelia, toto naše uvažovanie ukoncíme myšlienkou predsedu Pápežskej rady Cor Unum kardinála Paula Josefa Cordesa k pápežovmu posolstvu: „Pápežove slová sú predovšetkým pozvaním pre našu vôlu spoliehat sa na Boha a verit v Neho“. -jk- webteam@vaticanradio.org News 00:09:20:11 Mon, 08 Feb 2010 19:02:46 GMT 355639 http://www.radiovaticana.org/SLO/articolo.asp?c=355372 00:14:38:23 Nedelné vysielanie vo zvukovej podobe webteam@vaticanradio.org News 00:14:38:23 Sun, 07 Feb 2010 18:11:04 GMT 355372 http://www.radiovaticana.org/SLO/articolo.asp?c=355303 00:07:22:06 P. Milan Bubák SVD sa v 7. pokracovaní svojho cyklu Spiritualita súcasného cloveka venuje otázke rastu viery. 7. Posilni nám vieru! (Lk 17, 5-10) Ked hovoríme o krestanskej spiritualite, nemôžeme sa zaobíst bez témy viera. Skúsme sa tejto téme dnes venovat. V evanjeliách nám Ježiš predstavuje vieru ako horcicné semienko. A semienko je to, co rastie. Viera je teda vec, ktorá potrebuje rast, vývoj. O viere sa nedá povedat, že bud ju máme alebo ju nemáme. Môžeme mat vieru malú, väcšiu alebo velkú. Aké má charakteristiky velká, alebo zrelá viera? Rast vo viere by sme u cloveka mohli prirovnat k jeho rastu v oblasti duševnej. Ako v duševnom vývoji cloveka jestvuje detstvo, adolescencia a dospelost, tak je to aj vo viere. Jediný rozdiel je v tom, že zatial co v duševnej rovine telesný a duševný vývoj sa prekrývajú, v rovine duchovnej to neplatí. Inými slovami detskú vieru môže mat nielen dieta, ale aj adolescent, ba dokonca i dospelý. Ba ešte horšie, detskú vieru môže mat dokonca i knaz, u ktorého by sme to možno najmenej ocakávali. Podme sa pozriet, ako to funguje. Scénou, na ktorej sa odohráva DETSTVO v duševnom a telesnom zmysle je rodina. V rodine dostáva dieta obživu, ošatenie a službu: iní mu posluhujú. Dieta absorbuje do seba kultúru a hodnoty starších bez toho, že by vedelo, že existujú aj nejaké alternatívy. Viera vo svojom detskom prejave dedí a prijíma krédo, znaky a prejavy dominantnej inštitúcie, v ktorej sa clovek formuje. Clovek bez toho, že by nieco zotáznoval alebo o niecom pochyboval, automaticky prijíma dejiny, mravné smernice a formy viery Cirkvi-rodiny. Dietatu sa v rodine, pokial je dietatom, posluhuje. Podobne je to aj clovekom, ktorého viera je v detskej fáze. Detská viera má sklon Boha používat a to tak, že náboženstvo takýto clovek chápe, ako nieco, co má slúžit nie Bohu ale jemu samému. Casto je tu viditelné úsilie kúpovat si Božiu priazen vyjednávaním v modlitbe alebo skutkami, kde cena je reprezentovaná poctom odrieknutých modlitieb. Detská forma viery má sklon vidiet veci velmi jasne a stát na velmi istom a bezpecnom základe. Avšak je tomu tak iba preto, lebo horizonty jej vízie nejdú príliš daleko, najmä nie tam, kde sa nachádza tma a otázniky. Táto viera obycajne koncí, ked sa clovek ocitne v tme, napríklad straty, choroby ci utrpenia. Scénou, na ktorej sa odohráva ADOLESCENCIA je hladanie identity. „Kto som?” toto je otázka, ktorá sa nachádza za pubertákovými otázkami, rebéliami a prejavmi nezávislosti. Adolescent už dostal schopnost uvažovat nad vecami abstraktným spôsobom a cíti potrebu veci skladat a chápat ich; to znamená všetko to, co v svojom živote má, musí jedno do druhého zapat. Dá sa to prirovnat k skladacke „jig-saw puzzle”. Starší, medzi ktorými adolescent žije, môžu však ocakávat od neho príliš vela príliš skoro, alebo môžu pred neho položit naraz príliš vela castíc z obrázku, ktoré iba skomplikujú tú cast obrázku, ktorú adolescent práve skladá. Viera sa dostáva do svojej adolescencie vtedy, ked clovek zacína sám hlbšie uvažovat nad tým, co zdedil a ked sa zacína u neho prejavovat snaha toto aj osobne vlastnit. Avšak na to, aby toho bol schopný, potrebuje poznat aj alternatívy k systému, v ktorom bol vychovávaný. Je možné, ba casto je to pravidlom, že clovek v tomto období sa proti tajomným spôsobom existencie Boha postaví. Clovek, nachádzajúci sa v adolescentnom stupni viery, obycajne odmieta tradicné formy modlitby. Boha chápe ako priatela a takto chce k nemu aj pristupovat. Modlitba u neho spocíva v círom uvažovaní alebo rozhovore, hoci clovek si nie je istý, ci sa rozpráva s Bohom alebo iba sám so sebou. Slabou stránkou adolescentnej viery je sklon odmietat to, co clovek nie je schopný pochopit a odhodit to, co mu nie je možné zakúsit osobne. Silnou stránkou tejto viery je však úprimnost a snaha, aby to, v co clovek verí, aj vlastnil. Vieru detskú sme si popísali ako vieru, ktorá je jasná a istá. Adolescentná viera je jasná a neistá: jasná preto, lebo je obmedzená len na to, co je možné pochopit; no neistá, pretože clovek si je stále príliš neistý Bohom a preto má problémy naplno vstúpit do tmy. DOSPELOST u cloveka nastáva vtedy, ked už príde k dostatocnej odpovedi na otázku svojej identity: kto som? Až vtedy je schopný pohnút sa dalej, smerom k hlbšiemu záväzku prijat iných a oddat sa im. Táto etapa sa nazýva intimita. Clovek bude schopný postúpit do tejto etapy, do etapy, v ktorej bude dostatocne schopný ponúknut seba samého neznámemu riziku vztahu a úplnej oddanosti (napr. v manželstve) iba vtedy, ked bude mat vybudovanú vlastnú identitu. Dospelá viera je taká viera, ktorá už v láske k Bohu dorástla do takej istoty, že clovek je schopný vzdat sa seba samého ako centra všetkých svojich snáh. Clovek bez akejkolvek rezervy ponúka svoj život Bohu vo výroku: „Nech sa stane tvoja vôla.” Táto viera, aj ked stojí na istej pôde, predsa je krokom do tmy, pretože clovek v tejto etape viery už necaká, že tajomstvo Boha pochopí, lebo vie tajomstvo Boha pochopit nemožno. A nebude to pre neho ani dôležité. Dospelá viera by sa preto dala charakterizovat ako istá avšak nejasná alebo zastretá. Možno si tu spomenieme na výrok kardinála Johna Henryho Newmana, ktorý konvertoval ku katolicizmu. Pýtali sa ho, ci mal nejaké problémy po tom, co vstúpil do katolíckej Cirkvi. Odpovedal: „Tisícku problémov, avšak ani jedinú pochybnost.” Toto bola dospelá viera, istá avšak nejasná, zahalená pláštikom tajomstva. Bola to viera, ktorú vlastnil aj apoštol Pavol ked povedal: „Viem, komu som uveril, a som si istý...“ (2 Tim 1, 12). Dospelá viera hladá predovšetkým královstvo Božie viac ako cokolvek iné. Bohu nekladie podmienky, ale prijíma Boha takého, aký je. Clovek s dospelou vierou vie, co vyjadril majster Eckhart, že: „Používat Boha znamená zabit ho!” Pre cloveka s dospelou vierou je dostacujúcou odmenou že môže slúžit Bohu. Ked je clovek spokojný s výrokom z evanjelia sv. Lukáša: „Neužitocný sluha som, urobil som, co som bol povinný urobit“, potom môže vediet, že jeho jemné, nepatrné horcicné semienko viery dorástlo do plnej zrelosti. Milan Bubák, SVD Rím, 7. 2. 2010 webteam@vaticanradio.org News 00:07:22:06 Sun, 07 Feb 2010 10:59:42 GMT 355303 http://www.radiovaticana.org/SLO/articolo.asp?c=355275 00:14:38:50 Sobotné vysielanie vo zvukovej podobe webteam@vaticanradio.org News 00:14:38:50 Sat, 06 Feb 2010 18:41:03 GMT 355275 http://www.radiovaticana.org/SLO/articolo.asp?c=355098 00:08:26:98 V rubrike vám dnes ponúkame rozhovor s Ivanou Kvetánovou, archeologickou z Trnavskej univerzity, ktorá sa zaoberá skúmaním antického umenia a histórie. V Ríme strávila tri mesiace, pocas ktorých navštívila vela zaujímavých pamiatok. O niektorých z nich nám porozprávala. -sg- webteam@vaticanradio.org News 00:08:26:98 Sat, 06 Feb 2010 12:15:22 GMT 355098 http://www.radiovaticana.org/SLO/articolo.asp?c=354979 00:14:38:47 Piatkové vysielanie vo formáte podcast. webteam@vaticanradio.org News 00:14:38:47 Fri, 05 Feb 2010 17:15:57 GMT 354979 http://www.radiovaticana.org/SLO/articolo.asp?c=354837 00:04:57:46 Zamyslenie pripravil Marek Sopko, knaz Rožnavskej diecézy, ktorý študuje teológiu na Lateránskej univerzite v Ríme. V stretnutí s Bohom sa rodí príbeh nášho povolania Boh vždy túžil byt blízko cloveku. Neustále na neho pamätá a uistuje ho o svojej láske. Robí tak skrze slovo, ktorým sa prihovára napríklad prorokom a zjavuje im seba samého ako je to opísané v knihe  proroka Izaiáša. Izaiáš má videnie, v ktorom Boh zostupuje k nemu a ku svojmu ludu; lem jeho rúcha, teda on sám vo svojej sláve, naplna chrám. Prorok je z tejto Božej blízkosti vylakaný, ved prišiel sám Pán medzi svoj lud. Prišiel ako „svätý, svätý, svätý“ (Iz 6,3). V tôni jeho prítomnosti sa Izaiáš sám sebe javí ako muž s necistými perami, ktorý býva medzi ludom s necistými perami, hriešny medzi hriešnymi (por. Iz 6,5). Hriešnost Bohu nevadí, ale nás podivuhodným spôsobom odkazuje na neho. Ked prichádza Boh na stretnutie, zároven s ním prichádza aj svetlo pravdy. Vtedy nám zjavuje seba samého, ale tiež nám zjavuje pravdu o nás samých. Áno sme hriešni, poznacení vlastným egoizmom a slabostou. No ked prichádza Boh, dáva nám poznat, že tu sa príbeh našej duše nekoncí. V každom stretnutí s ním sa totiž rodí príbeh nášho povolania, ked si nás „vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,4). Prorokovi Jeremiášovi hovorí: Láskou odvekou som ta miloval...(Jer 31,3) A prorokovi Izaiášovi zase: „Hla, toto sa dotklo tvojich perí, zmizla tvoja vina a tvoj hriech je odstránený (Iz 6,7)!“ Bohu ide o vztah, ktorý je takpovediac na život a na smrt. Pán na nás volá a prihovára sa nám v jeho slove, v modlitbe, tichu, liturgii, aby sme ho hladali. Ukazuje nám, že podstatou života krestana je hladat jeho tvár. Je to profesia krestana. Ale pripája sa k nej hned to dalšie, nájdeného Boha ukázat, ohlásit a rozdat iným. Taká je Božia vôla. Preto hovorí Boh Izaiášovi: „Koho mám poslat, kto nám pôjde (Iz 6,8)?“ Pán hladá ludí, ktorí by išli a pripravovali mu cestu. Aby hlásali jeho slovo a interpretovali ho; aby vo všedností dní dokázali iným upriamit duchovný zrak na miesta kde sa môžu stretnút s Pánom. Ktorí zjavia jeho tvár jednotlivcom, obnovia zápal a lásku v tých, ktorí už raz uverili a tým, ktorí blúdia, sprítomnia Krista, ktorý im daruje pokoj a nádej do života. Je to tajomstvo spolupráce Boha a cloveka. Boh nám v nej dáva úcast na svojom myslení a konaní. Toto povolanie sa naplno konkretizuje v Ježišovi Kristovi a jeho službe. On, poslaný od Otca, ho zjavuje všetkým nám, a tak nám vysvetluje tajomstvo nášho života a medziludských vztahov. Ukazuje nám Otcovu tvár, aby nás naucil dotknút sa ho srdcom, ucí nás v modlitbe, aby sme sa ho nebáli oslovit Abba, Otce. Toto všetko sa prihodilo aj apoštolom, ktorí na jeho slovo znovu spustili siete. Do ich života vstúpil Boží Syn. Zacal sa podobný príbeh ako už tolkokrát pred Petrom, Jánom Krstitelom, prorokom Ozeášom, Aggeom, Jeremiášom, Izaiášom. Príbeh zvláštneho povolania pre spásu tohto sveta. Zacínajúci poznaním hriešneho cloveka pred svätým Bohom, pred ktorým clovek prijíma jeho povolanie. Peter padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíd odo mna, lebo som clovek hriešny (Lk 5,8).“ Povolanie byt a rozprávat sa s ním, ucit sa od neho, mat rád blížnych a napokon naucit sa, že hoci chceme pracovat a namáhat sa, všetko: naše kázanie, zápal, osobné kvality a dary, musia byt oživované jeho Duchom. Prosíme ta Pane, nauc nás rozumiet tvojej službe. Daj, aby sme sa nebáli, ked nás voláš vykrocit k ludom v dnešnom svete, aby sme im sprostredkovali Teba a dotkli sa ich tvojou láskou. Tvoja služba, nech sa stane! webteam@vaticanradio.org News 00:04:57:46 Fri, 05 Feb 2010 12:50:39 GMT 354837