Katolícka Cirkev nadviazala najmä po Druhom vatikánskom koncile dialóg na dvoch poliach: jednak medzináboženský dialóg s veľkými náboženstvami ako sú islam, hinduizmus, budhizmus a iné, na druhej strane ekumenický dialóg s inými veriacimi v Krista, združenými v pravoslávnych cirkvách a v cirkevných spoločenstvách, ktoré vyšli z protestantskej reformy 16. storočia.

Dôležitý pokrok nastal v októbri minulého roku vo vzťahoch s islamom. 138 učených a vedúcich osobností, reprezentujúcich rôzne zložky islamu, napísali dlhý list kresťanským vodcom vo svete, na prvom mieste pápežovi Benediktovi XVI., a navrhli otvorený dialóg o tom, čo máme spoločné: totiž o príkaze lásky k Bohu a k blížnemu. Svätý Otec odpovedal veľmi pozitívne cez svojho štátneho sekretára a navrhol aj prvé kroky.

Zatiaľ dialóg na poli ekumenizmu vykázal v minulom roku svetlá i tiene. V júli uverejnila Kongregácia pre učenie viery „Odpovede“ na určité otázky o pravej Kristovej Cirkvi, ktorá je jedna a pretrváva v Katolíckej Cirkvi, kým v iných sa nachádzajú neúplné zložky a prvky, a to najmä u reformovaných, ktorým chýbajú niektoré sviatosti a kňazstvo, ako ho chápe katolícka Cirkev. Druhý vatikánsky koncil jasne prehlásil toto učenie, aj so spomienkou a ohľadom na tie prvky, ktoré jestvujú aj mimo jej zväzku. V dogmatickej konštitúcii o Cirkvi „Lumen gentium“-„Svetlo národov“ koncil tvrdí: „Toto je jediná Cirkev Kristova, ktorú vo Vyznaní viery verejne uznávame ako jednu svätú katolícku a apoštolskú, ktorú náš Spasiteľ po svojom vzkriesení zveril Petrovi, aby ju viedol...Táto Cirkev, ustanovená na tomto svete ako usporiadaná spoločnosť, jestvuje (po latinsky“subsistit“) v katolíckej Cirkvi vedenej nástupcom Petrovým a s ním spojenými biskupmi, hoci aj mimo jej zväzku sa nachádzajú viaceré prvky posväcovania a pravdy, ktoré ako dary vlastné Cirkvi Kristovej, pobádajú ku katolíckej jednote“ (LG,8).

Dokument Kongregácie neprináša nič nového, ale sa nepáčil iným kresťanom a schladil najmä protestantov, ktorí ho považujú za spiatočný krok v ekumenizme.

Viac nádeje sa otvára vo vzťahoch s pravoslávnymi cirkvami. Ako sa pamätáme Benedikt XVI. navštívil v Carihrade tamojšieho patriarchu, ktorý sa volá „ekumenický“ a považuje sa za najdôležitejšieho, hoci najpočetnejší patriarchát je dnes ruský. V prvom tisícročí jestvovalo päť dôležitých sídel vtedy ešte jednotnej Cirkvi: Rím, Konštantinopol čiže Carihrad, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem. Po schizme jedenásteho storočia sa Konštantinopol („druhý Rím“) stal hlavným patriarchátom, neskôr sa Moskva („tretí Rím“) prehlásila tiež za patriarchát a postupne vznikli ďalšie. Vzťahy medzi Rímom a ruským patriarchátom boli v posledných desaťročiach dosť chladné a aj po smrti Jána Pavla II., na ktorého Moskva vždy hľadela skôr ako na „poľského“ pápeža, sa začínajú iba pomaly zlepšovať. Napriek tomu Moskva stále považuje stretnutie pápeža s patriarchom za „predčasné“, zatiaľ čo sa pomaly otvára na styky s katolíckymi biskupmi v iných krajinách, ako bola napríklad nedávna návšteva moskovského patriarchu Alexeja vo Francúzsku.

Medzitým však pokračujú rozhovory na teologickom poli. Už od roku 1980 jestvuje medzinárodná miešaná komisia pre teologický dialóg medzi Rímsko-katolíckou Cirkvou a pravoslávnou Cirkvou. Tá mala zasadanie v Ravenne, v severnom Taliánsku, a v októbri minulého roku jednohlasne schválila zaujímavý dokument. Spoločne študovali, ako sa v prvom tisícročí, teda pred rozdelením, riadila Cirkev a kto vykonával autoritu v miestnej cirkvi, potom v určitom kraji a nakoniec na celom svete. Miestne cirkevné spoločenstvo sa združovalo pri slávení eucharistie, ktorej predsedal osobne alebo cez kňazov biskup ako nástupca apoštolov, ktorý mal ohlasovať vieru prijatú od apoštolov a udržiavať jednotu s inými biskupmi. Biskupi jedného kraja udržovali zas jednotu viery, sviatosti a cirkevného života navzájom medzi sebou, najmä na spoločných poradách, na konciloch, synodách a biskupských konferenciách. Biskupi mali uznať jedného medzi sebou ako „prvého“ (po grécky „protos“), ktorý ich zhromažďoval a zaručoval jednotu medzi nimi. Takto sa organizovala cirkev na Východe i na Západe na úrovni jedného kraja a takto vznikli postupom času zoskupenia viacerých biskupstiev a diecéznych spoločenstiev do patriarchátov, cirkevných provincií a v našej dobe do biskupských konferencií. Aj na čele týchto spoločenstiev je jeden biskup, ktorého ostatní uznávajú ako „prvého“ („protos“). Na celosvetovej úrovni jednota a spoločenstvo viery, sviatostí a disciplíny sa zachovávalo všeobecnými, čiže ekumenickými koncilmi, listami, návštevami a poradami medzi biskupmi, najmä medzi vedúcimi („prvými“) jednotlivých krajských cirkevných spoločenstiev. A tu komisia  jednohlasne tvrdí, že „Rím, ako cirkev, ktorá „predsedá v láske“ (ako tvrdí sv.Ignác z Antiochie), zaujímal prvé miesto a rímsky biskup je teda „prvý“ („protos“) medzi patriarchmi“. Komisia tiež uznáva, že to „prvenstvo“ pápežov značilo „aktívnu úlohu“ na všeobecných konciloch prvého tisícročia. Tieto výroky značia už „pozitívny a dôležitý pokrok“ v dialógu s pravoslávnymi cirkvami, lebo otvárajú cestu k novému chápaniu primátu, čiže „prvenstva“ nástupcov sv.Petra, rímskych pápežov.

Cesta k zjednoteniu kresťanov je teda pomalá a vyžaduje si veľa modlitieb.

Kard. Jozef Tomko