Ježišove blahoslavenstvá sme už iste mnohokrát čítali alebo počuli. Možno nás hlboko zasiahli a možno sme prešli popri nich, ako okolo čohosi chronicky známeho, čo nás už nemá čím prekvapiť. Bola by škoda, ak by sme takto prežili nedeľné evanjelium, živé Božie slovo, ktoré klope na brány nášho srdca. Jeho úvodné slová nám môžu pomôcť nastaviť sa tak, aby Ježišovo slovo mohlo v nás vykonať svoje dielo.

Svätý Matúš začína: „Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich.“ Ježišovo vystúpenie na vrch bolo iste z praktických dôvodov, aby ho ľudia mohli vidieť a počuť. Môže nám však poslúžiť aj ako duchovný obraz. Ak chce niekto naozaj počúvať Božie slovo a byť ním zasiahnutý a premenený, nemôže to robiť „prízemne“, teda príliš pripútaný k zemi, v kolotoči každodenných starostí a povinností. Potrebujeme akoby vystúpiť na vrch, nechať za sebou niektoré veci a udalosti, aby sme ako jeho učeníci „pristúpili k nemu“. Niekomu sa to môže zdať ako útek, ale my sa v jeho prítomnosti nebudeme snažiť tváriť akoby sa nás všetko toto dole netýkalo. Práve naopak. Spolu s Ježišom, v sile jeho slova, ktoré nás začne v tichu meniť, sa budeme učiť pozerať na veci inak, s Božím nadhľadom, ktorý dáva viac ako len ľudské riešenia. S jeho pohľadom potom zostúpime k tomu, čo sme zanechali, aby sme naplno prežívali aj to všedné. Podobná bola aj skúsenosť učeníkov, ktorí spolu s Ježišom vystúpili na vrch Tábor. Tam na vrchu, po námahe výstupu a celkom sústredení na Ježiša, mohli zažiť to, po čom túži každý z nás vo vzťahu k Bohu: „Pane, dobre je nám tu.“ Myslím, že táto skúsenosť z vrchu v mnohom zmenila pohľad učeníkov na Ježiša a bola im posilou najmä v ťažkých a nepochopiteľných chvíľach jeho i ich utrpenia.

Skúsme sa takto nastaviť na Ježišove blahoslavenstvá. Nájsť si svoj „vrch“. Či už si dáme väčší pozor pri svätej omši na bohoslužbu slova, alebo si nájdeme čas a priestor v tichu a modlitbe prečítať si túto časť evanjelia. Iba na „vrchu“, keď sa na seba a svet budeme učiť pozerať Ježišovými očami a jeho srdcom, ustavične hľadajúcim Otcovu vôľu, môžeme začať chápať blahoslavenstvá. Prečo a ako môže byť šťastný, kto je chudobný, plačúci, tichý, lačný a smädný po spravodlivosti, prenasledovaný. Začneme chápať, že sa oplatí byť milosrdný, čistého srdca, šíriaci pokoj.

Ako kľúč nám môže poslúžiť, iste nie náhodne, prvé z blahoslavenstiev: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Nápadne nám to pripomína dieťa, ktoré Ježiš postavil doprostred ako príklad, „lebo takým patrí Božie kráľovstvo“. Byť chudobný znamená byť ako dieťa. Chudobný, ktorý prijal svoju chudobu vo všetkých jej podobách, je človek slobodný, je človek, ktorý sa nebojí byť závislý. Dieťa môže postaviť svoj život jedine na dôvere, nie na sebe. Chudobný sa nemá ako brániť, môže iba prijať ochranu. Keď zistí, že ho to nepokoruje, nájde v sebe dušu dieťaťa. Až s dušou dieťaťa môžeme začať chápať blahoslavenstvá.

Ľubomír Vojtašák, kňaz Spišskej diecézy