Čítanie pašií o utrpení Krista na Veľký piatok nás vždy dojíma. Zdá sa, že všetky iné slová sú dnes zbytočné. Našou túžbou je iba pokoriť sa a adorovať nie Toho, koho prebodli, (Jn 19,37), ale Toho, ktorého sme my prebodli. Svätá Katarína Sienská v jednom z listov píše: „Ak by ste mi povedali: kto ho zabil? Odpovedala by som, že iba hriech je príčinou smrti Krista e je to práve človek, ktorý spáchal a vždy sa pácha hriech. Takže sa môže povedať, že sme to my, kto sme zabili Božieho Syna e toto môžeme povedať vždy, keď sa dopúšťame ťažkého hriechu. Kameňom a klincami, ktoré držali Krista pribitého na kríž bola jedine láska k nám.“

Dnes celá Cirkev uvažuje o umučení a smrti Ježiša Krista. Avšak toto rozjímanie o utrpení Krista nemôže neotvoriť náš pohľad na Krista kráľovského, na Ježiša, ktorý svoj život vidí namierený na uskutočnenie jeho „hodiny“. Tej hodiny, ktorá bola verejným prejavením jeho slávy zo strany Otca. Práve pre toto celé Jánovo rozprávanie o umučení, teda zatknutie, utrpenie, ukrižovanie a smrť Ježiša, sa číta a prehlbuje vo svetle Božej slávy Jednorodeného Syna. Všetky tieto udalosti reálne vytvárajú najvyššie zjavenie Božskej majestátnosti Ježiša Krista.

Celé utrpenie je neustály rast tohto verejného prejavu Krista, počnúc momentom, v ktorom Majster ukazuje, že nie je obeťou zrady, sprisahania sa a panovačnosti predstavených, ale že je Pánom, ktorý sa nebojí nepriateľov, ktorý vie ovládať udalosti, ktorý je Pánom histórie a ktorý sa dobrovoľne odovzdáva do rúk svojich vrahov. Aké slávnostné a kráľovské je to „Ja Som“, ktorým Ježiš niekoľkokrát odpovedá vojakom poslanými kňazmi a farizejmi, aby ho zatkli. Keď Ježiš vyslovuje svoje božské meno, „Ja Som“, ľudia, akokoľvek ozbrojení, ustupujú a padajú na zem. Tu sa prejavuje poníženie a sláva, slabosť a moc, aby sa odteraz stali spôsobom, ktorým Kristus zachraňuje Cirkev a žije v nej.

Bolo by krásne, ak by sme pokračovali v čítaní Jánovho opisu utrpenia práve v tomto svetle. Nechám na každého z vás, aby to spravil, aby každý z vás uchopil vo svojom vnútornom rozjímaní všetky momenty a znamenia, ktoré poukazujú na slávnostnú a božskú majestátnosť Ježiša Krista. Toto by malo byť typické pre každého kresťana aj pre samotnú Cirkev, ak chceme zostať verní nášmu Majstrovi a Spasiteľovi. Rozprávanie o utrpení Krista, ktoré nám podáva apoštol Ján, môže byť nazývané „Evanjeliom nádeje“, alebo ešte lepšie povedané: „súdom Boha“, ktorý sa odohráva v histórii, v Cirkvi a v samotnom ľudstve; je to pohľad nádeje a veľkej vďaky na Toho, ktorý povedal: Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet (Jn 16,33)! Veľký piatok nie je koncom! Je začiatkom!

Ján Dubina, kňaz Banskobystrickej diecézy