Osem dní po Pánovom vzkriesení boli dvere ešte stále zatvorené. A to napriek tomu, že v tom čase už učeníci viackrát videli Pána, prijali dokonca jeho Ducha; no dvere stále zostávali zatvorené. Srdce apoštolov bolo skutočne pomalé. Podobne ako to moje. A dokonca nedokážu presvedčiť ani len jedného spomedzi seba – Tomáša – že Pán sa vrátil medzi živých. Aká je veľká chudoba našich slov, ktoré nedokážu vydať svedectvo a presvedčiť niekoho; naša neschopnosť odovzdať vieru! A oni ho dokonca videli, počuli, ako im povedal: „Pokoj s vami!“, radovali sa z toho.

Ježiš vchádza cez zavreté dvere. Napriek môjmu zatvrdnutiu a môjmu spomalenému srdcu, Ježiš prichádza. Napriek môjmu odporovaniu a prekážkam, ktoré mu kladiem, On prichádza. A mňa predsa len upokojuje istota, že On sa nezastaví pred našimi zabuchnutými dverami. Prichádza, nesúc slová pokoja. Učeníci boli ukrytí v dome zo strachu pred Židmi, no snáď aj tak trochu sami pred sebou. Báli sa sami seba, svojej zbabelosti. Báli sa toho, ako sa zachovali v tú noc, keď bol Ježiš zradený a zajatý. Učeníci boli otrokmi svojho vlastného sklamania sebou samými: „..nie sme hodní, nedokážeme to...“

Na tieto hlboké rany odpovedá Ježiš pokojnými slovami: „Neboj sa svojich zranení!“ V Tomášových rukách, dychtivých po dotyku, sú všetky naše ruky. Apoštol Tomáš nám ukazuje cestu, v ktorej sa môžeme my všetci spoznať. Je to cesta temnoty, pochybností, skúšok, túžby po istotách a dôkazoch, alebo aspoň nejakých znameniach. A hľa, znamenie: „Cez zatvorené dvere prišiel Ježiš, zastal medzi nimi a povedal im: Pokoj vám! Obrátiac sa k Tomášovi povedal...“ Je pre mňa veľmi príťažlivé Ježišovo správanie, vždy pozorné na pochybnosti svojich priateľov... tak, ako bol pozorný na Máriine slzy v záhrade svojho vzkriesenia: „Žena, prečo plačeš?“

 
Ježiš neprichádza, aby bol uctievaný a obsluhovaný. Prichádza predovšetkým preto, aby našiel tú jednu stratenú ovečku v maličkom stáde jedenástich apoštolov. A tak, ako v podobenstve, necháva ostatných desať, ktoré sú v poriadku, priblíži sa k Tomášovi a vystrie ku nemu ruky: „Tomáš, vlož sem svoj prst, a vlož svoju dlaň do môjho boku..“ Kvôli tomuto Tomáš spoznal, že Vzkriesený je naozaj ten Ježiš, ktorého dobre poznal. Spoznáva ho podľa toho, ako sa mu ponúkol. A ja viem, že tak isto to urobí aj so mnou, v dňoch môjho pochybovania, v okamihoch, kedy všetka moja viera bude iba túžbou veriť. Evanjelium nehovorí, či sa Tomáš naozaj dotkol Ježišových rán. No určite to už nepotreboval. Spoznáva predsa ten hlas, tie slová, tie gestá. Vzdal sa, pretože nemohol bojovať proti pokoju, ktorý už osem dní sprevádzal Vzkrieseného všade, kam sa pohol.

Láska napísala svoj príbeh na Ježišovo telo abecedou rán, ktoré sú – presne ako láska – nezmazateľné. V rukách Vzkrieseného zostali rany po klincoch, v jeho boku rana po kopiji. Mysleli sme si, že vzkriesenie zacelí všetky rany. No ony zostali na svojom mieste – otvorené, až kým posledný človek dožije posledný deň svojho príbehu.

 
Ježiš – svojimi jednoduchými očami malého dieťaťa – vie, že zlo človeka možno uzdraviť iba vzatím ho na svoje plecia; možno ho zmeniť jedine vytrpením si ho; zlo možno premeniť na dobro iba vtedy, keď sa ním necháme pošliapať. Také je totiž prvé a posledné slovo kresťanstva: láska – bezbranná a odzbrojujúca.

Ľubomír Rebek