Pán rozosiela svoje pozvánky s neuveriteľnou ľahkovážnosťou. Očakáva „všetkých“. Nikoho nevynecháva. Na hostinu nie je potrebné ani len nič priniesť. Iba vlastný hlad a smäd. Jedinou podmienkou k vstupu je nedostatok. Mať niečoho nedostatok. Najlepšie úplne všetkého. Jedinou platnou vstupenkou je túžba.
Možno nachádzame v sebe ťažkosti prijať myšlienku Boha, ktorý nás prosí iba o jedinú vec: pristúpiť ku Nemu, aby sme prijali to, čo nám chce darovať.
Vždy, keď sa niekde hovorí o náboženstve, ihneď myslíme na to, čo musíme dať; čoho sa musíme zrieknuť; na prikázania, ktoré musíme dodržiavať; na skutky, ktoré musíme konať.
Nikdy nám nenapadne ten správny postoj, ktorý zdôrazňuje Ježiš v dnešnom úryvku z evanjelia: disponovanosť nechať sa obdarovať.
Keď nám niekto ponúkne niečo, čo sa týka posvätna, náboženstva, Boha, inštinktívne siahneme po peňaženke. Boh je však bezplatný. Je zdarma. „Kto nemá peniaze, nech príde tiež... Poďte, kupujte a jedzte, kupujte bez peňazí, víno a mlieko bez platenia...“ (Iz 55,1n).
Keď sa totiž hovorí o peniazoch, už nemožno hovoriť o dare.
Ja osobne sa – ako kňaz – cítim pokorený zakaždým, keď niektorí zbožní farníci prídu po svätej omši s otázkou: „Povedzte mi, koľko mám zaplatiť, pretože ma za mlada učili, že ak sa za ňu nezaplatí, tak omša neplatí“. Hodnota svätej omše nespočíva v cene, ale práve v tom, že nemá cenu. Určite ju nemožno zaplatiť peniazmi.
Boh je žiarlivý. Nie vo vymáhaní a inkasovaní, ale v ponuke a v rozdávaní. Netoleruje, keď sa obraciame na niekoho iného vtedy, keď sme hladní a smädní, keď žíznime po Božom slove, keď túžime po pokoji v srdci, keď hladujeme po šťastí.
Boh si na nás nárokuje. Dokonca príliš.
Boh je náročný. Až po okraj.
Znechucujeme ho, keď prosíme o odrobinky. Neznáša, keď máme strach prosiť o všetko. Sklameme jeho očakávania zakaždým, keď neprídeme k Nemu, aby sme prijali jeho dary. A tiež, keď neprichádzame s prázdnymi rukami.
Cíti sa podvedený, keď nás vidí prosiť o veci, ktoré sú neproporciálne malé našim potrebám. Po rozmnožení chleba a nasýtení piatich tisícov mužov a ešte aj žien a detí, zostal veľký zvyšok – 12 plných košov odrobiniek. Hojnosť, nadbytok, typický pre Boha. 12 košov – jeden pre každý izraelský kmeň. Jeden pre každý mesiac roka. Všetci jedia a pritom zostáva pre všetkých a pre všetky veky. Vždy a všade.

Akoby opak toho, o čom hovorí apoštol Pavol: „Čo nás odlúči od Kristovej lásky?“ Nič a nikdy. Som neodlučiteľný od lásky. Nič a nikdy – dve absolútne slová, totálne, dokonalé. Nič a nikdy – priestor a čas - sú volaní za svedkov toho, že ak existuje v nás ľuďoch niečo večné, tak je to láska.

Boh je pripravený nasýtiť nás, ba dokonca mu nemôžeme poskytnúť žiadnu inú väčšiu radosť, ako vyznať, že túžime závisieť jedine od Neho.
No nemôžeme sa naňho obrátiť kvôli drobnostiam, malichernostiam, hlúpostiam, či banálnym maličkostiam.
Jedine ak sme rozhodnutí nesmierne rozšíriť horizonty nášho života, iba ak cielime k niečomu krásnemu a veľkému, jedine ak snívame šialené sny, ak sme odhodlaní prekročiť všeobecné hranice, jedine vtedy máme právo vystrieť ruky – náležite prázdne – k Nemu.
„Vy, všetci smädní....“
Vy, ktorí sa neuspokojíte s hlúposťami...
Vy, ktorí nedokážete zniesť prázdno vo svojich životoch...
Vy, ktorí začínate chápať, že ste stvorení pre niečo väčšie....
Vy, ktorí ste sa rozhodli pre to, čo je dôležité...
Poďte ku mne...

Ľubomír Rebek