12. februára 1809 sa narodil anglický prírodovedec Charles Darwin, ktorý roku 1859 uverejnil knihu „Pôvod druhov prírodným výberom“. Dvesto rokov od jeho narodenia a 150 od vydania tejto knihy oživili diskusiu medzi tými, ktorí obhajujú názor, že náš svet vznikol priamou činnosťou Stvoriteľa (kreacionizmus) a medzi hlásateľmi evolucionizmu, ktorý vysvetľuje vznik všetkého na svete vývojom. Obidva názory majú aj svoje odtienky. Rôzne bočné záujmy, ako napríklad pokus vylúčiť Boha z ľudského života, ba aj poprieť jeho existenciu, vytvorili z vážnej diskusie často ideologicky podložený boj proti viere a mohli nechať u viacerých pochybnosť, alebo aspoň nejasnosť vo viere. Sám Darwin prehlásil: „Aj vo svojich najväčších tápaniach som nikdy nebol ateistom v tom zmysle, že by som popieral existenciu Boha“. Ale materialistickí filozofi Ernst Haeckel a Friedrich Engels použili evolucionizmus na popieranie Boha. O čo teda ide?
Ihneď na začiatku treba si uvedomiť základné tvrdenie: Darwin neriešil otázku odkiaľ vznikol svet na samom prvopočiatku. Ako dobrý pozorovateľ a cestovateľ sa pýtal, ako si vysvetliť vznik toľkých druhov rastlinného a živočišného života na svete, ktorých počet sa odhaduje na trinásť miliónov. Prírodné vedy sa tejto otázke venovali pozornejšie. V Taliansku už sto rokov pred Darwinom Carlo Linneo roztriedil všetko na svete na rôzne kategórie, čiže „druhy“, ktoré považoval za nemenné a ako také všetky stvorené od začiatku priamo od Boha. Od neho pochádza latinsky sformulované tvrdenie: „Počítame toľko druhov, koľko ich od začiatku stvorila nekonečná Bytosť“ („Tot numeramus species quot ab initio creavit Infinitum Ens“). Po ňom prišiel Lamarck, ktorý už nepovažoval jednotlivé druhy za také pevné, fixné, ale za premenlivé pod vplyvom potreby a okolia. Tak vysvetlil napríklad vývin žirafy z antilopy, ktorá stále čiahala za čerstvými konármi vysokých stromov a tak si natiahla krk, ktorý sa potom dedične preniesol na potomstvo nového druhu. Lamarck teda už sformuloval teóriu evolúcie, čiže vývinu nových druhov zo starých.

Darwin tiež tvrdil, že druhy nie sú statické, ale že sa môžu vyvíjať v konkurenčnom boji o jestvovanie prírodným výberom, kde sa silnejší tvor pretvorí na nový druh. Nové objavy a štúdie v genetike a biológii opravili a doplnili Darwinove názory inými poznatkami o činnosti buniek, najmä kmeňových, a o vplyve génov pri zmenách v živých organizmoch. Vznikli tak viaceré novodarwinistické teórie, ktoré sa snažia vysvetliť fakt, že behom dlhých tisícročí sa vyvinuli nové druhy.

Tento vývin, čiže evolúcia ako fakt sa dnes pomerne všeobecne prijíma, ale jej vysvetlenia čiže evolucionistické teórie sa líšia. Ťažkosti vznikajú najmä keď sa evolúcia používa na ideologické popieranie Stvoriteľa alebo keď sa z opačnej strany chápe biblické rozprávanie o stvorení nie ako literárny druh, ktorý používa aj obraznú reč, ale výlučne doslova, fundamentalisticky. Z jednej strany nemožno brať za ozajstnú vedu také ideológie a teórie, na druhej strane biblické zjavenie a viera nás neučia tvrdiť, že Boh stvoril každý druh jestvujúci na svete osve, po jednom. Viera o stvorení môže existovať aj pri evolúcii, ak a nakoľko je naozaj vedecky zaručená. Nie všetky evolucionistické teórie a nie každé ich tvrdenie musia byť pravdivé, lebo sa neustále opravujú a doplňujú. To ale neznačí, že veriaci musí odmietnuť vedecky dokázané fakty o evolúcii.

Čo však učí viera a Cirkev o stvorení a ako sa pozerá na evolúciu?

„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1,1). Sväté Písmo nás ihneď v prvom riadku učí, že Boh je pôvodca, čiže stvoriteľ všetkého. O ďalšom nás Biblia nepoučuje. Rozprávanie o zadelení stvoriteľskej činnosti na šesť dní je zrejme obrazné, čiže literárny výtvor. Tiež predstava, že Boh stvoril priamo každý z dnes jestvujúcich druhov, ako to hlásal Carlo Linneo a aj dnes vyznáva doslovný fundamentalistický kreacionizmus niektorých siekt, nepatrí k ozajstnej kresťanskej viere.

Dnešný postoj Cirkvi k otázke najlepšie vyjadril Benedikt XVI. vo svojom prejave k členom Pápežskej akadémie vied 31.októbra 2008. Svätý Otec vyslovil tieto doslovné tvrdenia:

1. „Moji predchodcovia pápež Pius XII. a pápež Ján Pavol II. prehlásili, že nejestvuje protirečenie medzi poňatím viery o stvorení a medzi dôkazom empirických vied“. Ide o encykliku Pia XII. „Humani generis“ z roku 1950 a o prejav Jána Pavla II. pred Pápežskou akadémiou vied zo dňa 22.októbra 1996, keď uznal, že dnes je evolúcia „viac ako hypotéza“.

2. Benedikt XVI. pokračoval vzhľadom na pôvod človeka: „Učiteľský úrad Cirkvi neprestajne tvrdil, že „každú duchovnú dušu stvoril bezprostredne Boh – „nevytvorili“ ju rodičia – a že je nesmrteľná“ (ako čítame v Katechizme katolíckej Cirkvi, č.366). Svätý Otec nehovorí nič o  vývine ľudského tela v histórii, ani o momente, kedy Boh stvoril človeka.

Veriaci môžu teda spokojne prijať výdobytky empirických vied v oblasti evolúcie, lebo tieto fakty nenarušujú vieru v Stvoriteľa, ba skôr vzbudzujú obdiv a údiv nad jeho činnosťou a nad jeho dielami. Môže obdivovať predovšetkým súlad a harmóniu, ako aj racionálne usporiadanie v oblasti živých i neživých bytostí, ktoré poukazujú na vysokú organizačnú a plánujúcu myseľ. Teológovia a viacerí vedci hovoria preto o stvorení sveta vo vývine, čiže sveta schopného sa vyvíjať. Podľa tohto chápania príroda je ako otvorená kniha, cez ktorú objavujeme jej Autora, samého Boha. Benedikt XVI. tvrdí, že tento obraz, ktorý používal aj Galileo Galilei, „nám pomáha pochopiť, že svet – ďaleko od toho aby vznikol z chaosu – sa podobá usporiadanej knihe...Napriek iracionálnym, chaotickým a deštruktívnym prvkom v dlhých procesoch zmien v kozme, jeho matéria sa dá akoby „čítať“, má vrodenú matematiku...“ Ozajstná veda nám môže pomáhať v oslave Stvoriteľa.



Kard. Jozef Tomko