Drahý brat, sestra! Témou dnešného uvažovania je stretnutie Ježiša s ochrnutým pri rybníku. Božie upriamuje našu pozornosť na to najvzácnejšie a najpodstatnejšie, čo Ježiš vo svojej podstate je. Na život. Tento dar života sprostredkuje každému z nás. Pohodlne sa usaď a ak je to čo len trochu možné, nalaď sa na vlnu, ktorá bude pre teba dychom života. Hlavnou myšlienkou dneška je posolstvo, ktoré má v sebe silnú výpovednú hodnotu. V centre pozornosti poslucháčov je problematika rybníka hebrejsky zvaného Betsata. Voda v spomínanom rybníku je symbolom očisťovania. Za zmienku stojí aj päť stĺporadí, pri ktorých bolo množstvo chorých, slepých... Stredobodom záujmu je dlhodobo chorý. Vo chvíli, keď sa Ježiš zastaví pri ochrnutom, je celý evanjeliový príbeh prežiarený nádejou. Chorý verí, že Ježiš je ten, ktorý dokáže zmeniť pre neho tak zložitú situáciu. Aby mohlo dôjsť k spomínanej zmene, ba k uzdraveniu ochrnutého, v prvom rade je potrebné to, čo urobil chorý, uveriť v skutočnosť, že jeho položenie v ktorom sa nachádza je možné zmeniť. Druhá veľmi dôležitá vec, ktorá má podstatný podiel na celkovom uzdravení, je vyjadrenie požiadavky, ktorá je v evanjeliu zahrnutá vo vete: „Pane, nemám človeka, ktorý by ma odtiahol k rybníku, kým sa zvíri voda“. Z uvedeného je viditeľné, že to, čo sa odohráva medzi ochrnutým a Ježišom, je komunikácia. Ak si toto evanjelium prenesieme na náš osobný život, ktorý je poväčšine popretkávaný bolesťou a utrpením, zistíme, akú veľmi dôležitú úlohu zohráva v živote chorého komunikácia.
Ochrnutie je veľmi závažný zdravotný problém, v ktorom je chorý obmedzený v pohybe. Obmedzenie v pohybe je spojené s realitou, že často sa nepohneme z miesta. Nemusí to tak byť práve vtedy, ak zreteľne vyjadríme svoju požiadavku o potrebe pohnúť sa z miesta, rozhýbať sa. Inými slovami, dostať sa k rybníku, v ktorom je priezračná, čistá voda. Práve tá je symbolom očisťovania. Ak sa vnútorne uspokojíme so situáciou, v ktorej sa nachádzame a povieme si, že nepotrebujeme rozprávať o svojom prežívaní s nikým, veľmi ľahko sa môže stať, že sa naše položenie stane neznesiteľnejším. Budeme to práve my, ktorí si zo svojho utrpenia a bolesti, ktoré je možné vnímať ako dar nebies urobíme „rozjatrenú, hnisajúcu ranu“, ktorá sa potom veľmi ťažko lieči. Ten, kto vo svojom vnútri prežíva nejaký problém, s ktorým sa nedokáže vyrovnať, často sa vo svojej bolesti prikloní k tomu, že nepriamo viní iných, alebo v nich nachádza nejaké chyby, ktoré v skutočnosti ani chybami nie sú. Možno práve tak rozmýšľal aj ochrnutý z  evanjelia, keď povedal: „Kým sa ta dostanem, iný ma predíde...“ Je to práve otvorená komunikácia, ktorá nám pomôže nie len k tomu, že sa naša situácia, naše prežívanie môže zmeniť, ale prostredníctvom milosti, ktorú nám ponúkne Pán sa staneme vnútorne slobodnými ľuďmi. Ježiš v evanjeliu nehovorí veľa. Jeho vecnosť komunikácie je zahrnutá v otázke: „Chceš ozdravieť?“ Odpoveď chorého je nepriama, ale zračí sa v nej túžba: „Pane, nemám človeka...“ Ježiš nehľadá ľudí, ktorým by zveril tohto chorého, aby mu pomohli k rybníku... Sám vysloví známu vetu, ktorú v písme nachádzame pri stretnutiach s chorými: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!“ Úvod evanjelia spomína Ježišovu cestu do Jeruzalema. Je to cesta v ústrety utrpeniu a bolesti. Ak sa Ježiš zastaví pri rybníku, kde bolo množstvo chorých a slepých, je to možné to vnímať aj tak, akoby Ježiš už cestou vzal na seba bolesť sveta, ktorej symbolom sú spomínaní chorí a slepí od narodenia...

Výzva vstaň a choď je zároveň prosbou: „Nasleduj ma!“ Nasledovať Ježiša neznamená vyhnúť sa bolesti, aj za predpokladu, že je telesná schránka uzdravená. Nasledovať Ježiša znamená prijať bolesť a kríž, či prežívať radosť zo stretnutia s Kristom. Učeníci sa s ním stretli osobne, Tomáš mal skúsenosť s atribútom Božieho milosrdenstva, preto mohol zvolať: Pán môj a Boh môj! My sa môžeme s Ježišom stretnúť v eucharistii a vo sviatostiach, kde je prítomný On sám, aby nás sprevádzal životom a bol pre nás posilou v námahe dní, ktoré máme pred sebou. V úryvku evanjelia je zachytený prvok komunikácie Ježiša s chorým... Z tohto je viditeľné, že Ježiš je ten, ktorý nechce chorobu človeka, ale túži po jeho uzdravení. Po tom, čo Ježiš kladie otázku: „Chceš ozdravieť?“ Nezaznieva priama odpoveď, ale odvolanie sa na túžbu po blízkosti iného človeka. Aj v našom živote je to tak, viac ako všetko iné, potrebujeme uzdravenie zranenej ľudskej prirodzenosti. Preto je tu nezaslúžená milosť, ktorá sa javí v prostredníctve Božích služobníkov, kňazov. Oni sú tí, ktorí denne stretávajú množstvo chorých a slepých... Odpustenie, ktoré sprostredkujú vo sviatosti zmierenia, je odpustením, ktoré nám ponúka Kristus. On je rybníkom, pri ktorom sa môžeme umyť, keď sa zvíri voda. V samotnom odpustení sme uzdravení, už nie sme „poukladaní“ pri stĺpe, kde pôsobíme ako bezmocní, čakajúci na mocný Boží zásah. Práve v okamihu odpustenia sme schopní a ochotní nasledovať Ježiša. Stávame sa stĺpom, ktorý môže byť oporou pre iných. Stĺp je akýmsi základom pre mohutnú stavbu... Ak sa nás Boh dotkne takýmto spôsobom a bude to Jeho vôľa, aby sme sa stali oporným stĺpom pre iných, tak je to jeden zo vzácnych spôsobov uzdravenia a ten najhodnotnejší spôsob komunikácie, ktorú s nami Boh vedie.

Brat, sestra, želám ti, aby ťa tvoje utrpenie urobilo dokonale slobodným človekom, práve vďaka tomu, že budeš otvorene vyjadrovať svoje potreby, ktoré sa netýkajú len poskytovania nutnej pomoci, tej ktorá ti uľahčí, alebo celkom zmení situáciu, v ktorej sa momentálne nachádzaš. Môj Boh tak mocný v činoch. Cestou do Jeruzalema sa ešte zastavuješ pri rybníku, kde stretáš množstvo chorých. Aj keď vnímaš to, čo ťa čaká, predsa ti títo chorí nie sú ľahostajní... V pokore srdca ťa prosím, nech nie som hluchá v okamihu, keď sa budeš pýtať mňa. Pretože Ty si Ten, kto pozýva do vzťahu a je to ten najkrajší spôsob komunikácie, aký si zvolil osobitne pre mňa. Ak je to tvoja vôľa, nechcem byť opretá o stĺp, ale túžim byť stĺpom, ktorý môže podopierať.

Ivana Mochorovská