Milí poslucháči!
Evanjelium nastávajúcej nedele nám veľmi farbisto a dramaticky popisuje búrku na mori a jej zázračné utíšenie na rozkaz Pána Ježiša.
Len si predstavte, aké to muselo byť pre apoštolov strašné: rozbúrená voda, knísajúca sa loď, ustráchané vzlyky, krik a zmätok. Avšak, vidiac apoštolov si povieme, že niečo podobné prežívame niekedy aj v našom živote. Ako keby tento evanjeliový príbeh bol pôsobivým obrazom ľudského života. Veď nie vždy máme svetlý a pokojný deň. Nie vždy do našich plachiet pofukuje vetrík uznania a úspechov. Nie vždy naša loď života dodržiava naplánovaný smer. Niekedy sa nám kormidlo nášho života vymkne z rúk a rozbúrená voda stiahne so sebou získané istoty a vydobyté úspechy. Na človeka sa potom valí vlna za vlnou, v podobe choroby, stratenej práce, nevďačných detí, nechápavého manžela, či manželky a tak ďalej. Každý sa už pasoval so svojou životnou búrkou a musel čeliť vlnám tých najrozličnejších nešťastí.
Ako vzdorovať týmto životným búrkam, ako sa ubrániť vlnám, ktoré nás chcú stiahnuť na dno ľudského šťastia? Pozrime sa opäť na udalosť z evanjelia. Búrka tu nemá posledné slovo. Loď neklesla na dno, apoštoli nenašli v búrlivých vodách smrť. Naopak, na pokyn ich Majstra, Ježiša, sa rozbúrené more upokojilo, podvolilo sa jeho rozkazu. Ježiš Kristus utíšil burácajúce blesky svojím rozhodným slovom, vypovedaným v pravom čase a na správnom mieste. Slovo tu nemá búrka, ale Boh. On sám, svojou autoritou, môže všetko, aj more utíšiť. Pohrozil vetru aj moru; a boli porazené. Ježišovo slovo, podopreté autoritou Boha, má veľkú silu, ktorá sa dotýka aj každého z nás. Aj ľudské slovo, ak ho podopiera autorita lásky, nesie v sebe silu tíšiť búrky života, v ktorých sa zmietajú naši priatelia, naši blížni.... Aj to naše slovo má moc utíšiť sklamanie, zúfalstvo, nepochopenie.
Ježiš rozkázal moru a vetru: „Mlč a utíš sa!“ Po týchto Ježišových slovách vietor prestal, more utíchlo a nastalo veľké ticho. Apoštoli boli zachránení, viac nemali strach, že hynú, pretože vedeli, že ich Učiteľ je s nimi. Ježišove slová môžu nadobudnúť v konkrétnych životných podmienkach rozličné podoby: Môžu byť slovami nádeje, ktoré rozptýlia mračná zúfalstva. Môžu to byť slová uznania a pochvaly, ktoré sú potrebné tam, kde sa naši priatelia topia v mori pochybností a beznádeje. Môžu to byť slová vďaky tým, ktorí nás vychovali, ktorí pre nás niečo urobili, ktorí sa pre nás obetovali, pretože ich uistíme o tom, že ich námaha nebola márna. Môžu to byť slová radosti a šťastia pre tých, ktorí sú starí, chorí, opustení. Môžu to byť slová rady, ktoré ukážu blúdiacim správny smer ich života. Môžu to byť slová povzbudenia pre tých, ktorí sa trasú na vlnách pocitu vlastnej menejcennosti. Môžu to byť slová upokojenia pre tých, na ktorých sa valia vlny hnevu a zatrpknutosti. A takto by sa dalo pokračovať ďalej.
Tak ako Ježiš bol útechou pre svojich apoštolov, aj my môžeme byť útechou pre našich blížnych. Drahí poslucháči, svet nečaká od kresťanov, že budú utišovať more a vietor, ale svet dúfa, že tí, čo uverili v Krista, budú láskou a milým slovom zmierňovať u ľudí búrku ich životných ťažkostí.

Ján Dubina