V dnešnom eanjeliu sme počuli ako stretnutie so vzkrieseným Kristom otvorí apoštolom nový rozmer ich života a povolania. Ježiš v tomto stretnutí potvrdzuje, že tých ktorých povolal, povolanie neodníma, ale udeľuje im Božiu moc a požehnanie. Posiela ich učiť všetky národy a krstiť ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a aby ich učili zachovávať všetko čo im prikázal (por. Mt 28,19-20a). Takto Ježiš určuje konkrétny obsah ich povolania. Má to byť misia ohlasovania ukrižovaného a vzkrieseného Krista, ktorý zomrel z lásky za všetkých ľudí, aby nás vykúpil; potom je to sviatostný rozmer krstu, ktorým sa človek osobitným spôsobom zasväcuje Bohu a stáva sa členom Kristovho tela, ktorým je Cirkev a nakoniec je to učenie žiť samotný život podľa evanjelia. Sám Kristus a jeho slovo sa stalo základom prvých kresťanských komunít, ktoré zakladali apoštoli a neskôr ich nástupcova – biskupi.
K identite slovanských národov a zvlášť s tou našou je hlboko spojený život svätých Cyrila a Metoda. Aj na ich živote vidíme ako dokázali rozpoznať v pozvaní panovníka Veľkej Moravy Rastislava Božie volanie odísť zo svojej krajiny a usídliť sa v inej, aby mohli zvestovať evanjelium ľudu v ich rodnej reči, sláviť eucharistiu a mohli tak budovať Cirkev živej a horlivej viery.
Medzi nimi a Kristom vidieť hlbokú jednotu a účasť na jeho povolaní, z ktorého pramení ich povolanie prísť na územie našej krajiny. Ich rozhodnutie je rozhodnutím viery v Ježišovo slovo: „A hľa ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta (Mt 28,20b).“ Tento Ježišov prísľub im dáva istotu, že ak sa učeník usiluje plniť Pánovu vôľu, on isto pošle svojho Ducha, aby viedol a posväcoval jeho prácu. Aj v ich prípade platí, že učeník Pána je v prvom rade jeho svedkom a má účasť na jeho živote, smrti, zmŕtvychvstaní a na jeho sláve. Skúsenosť života s Kristom spôsobuje, že Božia túžba spasiť ľudí v Kristovi sa stáva aj túžbou učeníka. Smrťou je úplné odovzdanie sa do Božích rúk a poslušnosť jeho slovu, ktorá privádza človeka ku konaniu Božích skutkov, zvlášť ku životu vo viere, nádeji a láske k Bohu a k blížnym. Slávou je potom prebývanie Boha v človeku a prítomnosť Božieho kráľovstva v skutkoch, ktoré učeník Pána koná medzi ľuďmi. Preto sú nám Cyril a Metod, naši slovanskí vierozvestovia, v prvom rade príkladom služby pre Boha, pre Cirkev, pre človeka.
Svätí Cyril a Metod sú zároveň spolupatróni Európy, ktorá dnes zabúda, že to čo rozvíjalo kultúrnu citlivosť obyvateľstva bolo práve kresťanstvo a jeho hodnoty evanjelia. Vnímame stále viac, že sa stávame vyprahnutými a vnútorne unavenými ľuďmi, ktorých nebaví hľadať pravdu, ktorá by priniesla svetlo zmyslu a opravdivý pokoj duše. Preto sa modlíme: „Dedičstvo otcov zachovaj nám Pane.“ Dedičstvo, ktoré tvoria ich preklady a diela, ich obeta a pot služby, ich láska ku Cirkvi a človeku. Avšak ich dedičstvo je čosi omnoho viac. Ich dedičstvo má meno Ježiš Kristus, ktorého ohlasovali ústne a slovom Biblie preloženej do reči ľudu. On bol hlavným motívom ich služby a osobnej viery. On je ten, ktorý nás vovádza do plnej pravdy a dáva nám stále novú motiváciu pre život, pretože je cesta, pravda a život.
Ich sviatok nás povzbudzuje, aby sme náš život nasmerovali na Ježiša Krista, ktorý nám zjavuje Otca pôsobením Ducha Svätého. On sám je naším najväčším dedičstvom, našou pamäťou, naším prameňom kultúry, naším vzkriesením. Pravdepodobne aj nás zastihuje tento sviatok v situácii, ktorú opisuje evanjelium: Keď učeníci uvideli Ježiša, „klaňali sa mu, no niektorí pochybovali.“ Preto na príhovor sv. Cyrila a Metoda ťa Pane prosíme, pomôž našej nevere, aby sme v Tebe uvideli milujúceho Pána a Spasiteľa, ktorý prišiel na tento svet a je stále s nami, aby sme mali život a mali ho hojnejšie.
Marek Sopko