Vážení poslucháči! Tragédie a nešťastia patria k ľudskému rodu. I v letnom prázdninovom čase prichádzajú smutné správy. Najčastejšou príčinou je buď nešťastie alebo zlyhanie človeka. Samovražedné atentáty v Iraku a na Blízkom Východe. Vraždenie rukojemníkov. Avšak po smutné správy nemusíme chodiť ďaleko. Len prednedávnom sme boli svedkami prívalových dažďov a záplav u našich susedov. Silná víchrica aj na Slovensku spôsobila veľké škody najmä na Záhorí. Zrútenie stanu na trenčianskom festivale Pohoda si vyžiadalo jednu obeť a desiatky zranených. Takéto správy vyvolávajú pocit bezmocnosti. Zostáva po nich veľa otáznikov.

Utrpenie nevinných bolo už pre ruského spisovateľa Fjodora Michajloviča Dostojevského v jeho unikátnom románe Bratia Karamazovci najsilnejším argumentom proti Božej existencii. Veľké utrpenie vždy vierou zatrasie. Avšak neznamená jej zánik. Viera dostáva pevnejšie základy. Aj dnes sa ľudia pýtajú, prečo sa to stalo. Chcú poznať rozumnú príčinu, prečo prírodný živel odniesol práve ich dom; prečo sa pod vplyvom silného vetra zrútil strom práve na ich auto; prečo tyč z padajúceho stanu zasiahla práve ich dieťa. Ak hľadáme racionálnu odpoveď, nenájdeme ju. Utrpenie rovnako ako láska je veľkým tajomstvom. Nemôžeme mu rozumieť, sme však schopní ho s Božou pomocou prijať.

Niet života bez prekážok. Pasujeme sa s nimi každý deň a bolo by ilúziou očakávať, že raz úplne vymiznú. Ľudia iste neumierajú tragicky preto, aby sme sa polepšili. Na druhej strane je však pravdou, že každá takáto udalosť, ktorú sme nemohli ovplyvniť, ukazuje realitu života. Teraz sa zabávame, tešíme sa z prítomnosti toho druhého, ale o chvíľu sa všetko môže zmeniť. I keď nevieme, čo nás v živote čaká, nie je dôvod na paniku, lebo sme v Božích rukách. A k životu patrí aj istá dávka odvahy. Každá kríza či nepriazeň osudu pomáhajú oddeliť zrno od pliev a ľahšie rozlíšiť, čo je naozaj dôležité. Ľudský život je neuveriteľne krehký. Smutné udalosti v nás môžu prebudiť túžbu po dobre. Mnoho ľudí pod vplyvom nešťastia zmenilo pohľad na život a vlastné priority. Štyridsaťročný podnikateľ po infarkte naraz zistí, že okrem práce má aj rodinu, ktorá ho potrebuje. Mládenec po ťažkej autonehode, pred ktorou si na zábave vypil si uvedomí, že musí radikálne zmeniť životný štýl.

Kristus sa vždy osobitne prihováral ku trpiacim a chudobným. Tak to dnes robí aj jeho Cirkev. Pápež Benedikt XVI. nevynechá jedinú príležitosť, aby sa zastal ich práv alebo aspoň vyjadril s nimi solidaritu. Len pred pár týždňami apeloval na svetových lídrov, aby v čase ekonomickej krízy viac pomáhali chudobným krajinám. Pomoc chudobným môže byť pre niektorých už otrepanou frázou, v skutočnosti je to stála úloha pre všetkých ľudí.
Veď aj Písmo hovorí, že chudobných máme vždy medzi sebou. Je to cesta ku vzájomnej solidarite i k objaveniu Božieho obrazu v druhom človeku. Cirkev všade vo svete apeluje na ľudské srdcia, aby sa chudobným a trpiacim dostalo potrebnej pomoci. Okrem nej však títo ľudia potrebujú najmä srdečné prijatie. Premena srdca má ísť ruka v ruke s konkrétnou pomocou. Kontakt s chudobnými a trpiacimi je dotykom s tvrdou realitou, s ktorou sa milióny ľudí denne stretávajú. Chudoba nie je vždy dôsledkom len vlastnej lenivosti, ale aj zlého hospodárenia štátu či narastajúceho egoizmu bohatších jednotlivcov. Kontakt s chudobnými tak mení pohľad na rebríček hodnôt. Bieda nedáva priestor na vymýšľanie, ale berie všetko, čo prichádza.

Nemecký filozof Carl Friedrich von Weizsäcker pri pohľade na prudký hospodársky rozvoj západnej Európy už pre tridsiatimi rokmi hovoril o návrate ku asketickej kultúre. Nemal na mysli prísny fyzický asketizmus mystikov alebo mníchov, ale návrat ku chudobe srdca, ktorú musí naša civilizácia podstúpiť v mene prežitia. Konzumná kultúra, o ktorej nebezpečenstvách často hovorí aj pápež, totiž vytvára falošnú ilúziu, že už nič a nikoho nepotrebujeme. Úspešní ľudia sa veľmi ľahko dostávajú do pozície hospodára z evanjelia, ktorý si nahromadil majetok do sýpok vo vedomí, že toto je jeho najvyššia životná istota a zabezpečenie. Takýto postoj k životu je však bláznovstvom. Hospodársky rozvoj aj na Slovensku prináša rozmach konzumnej kultúry na úkor kultúry ducha. Na jednej strane sú mnohí ľudia citovo a duchovne doslova podvyživení, na strane druhej životný štýl preferovaný väčšinou necháva len malý priestor rozvoju medziľudských vzťahov či budovaniu skutočnej kultúry.

Vážení poslucháči! I keď to znie pesimisticky, smutné udalosti vždy budú patriť do nášho života. Nie všetkým dokážeme zabrániť. Určite však môžeme dôverovať Bohu, viac si vážiť seba i druhých a svet, v ktorom žijeme. Nestálosť a krehkosť života je rovnako výzvou pomáhať si navzájom. Cirkev sa odjakživa prostredníctvom charitatívnych diel venovala chudobným. Kristov námestník, Svätý Otec, nevynechá jedinú príležitosť, aby ich povzbudil a vyzval ostatných k pomoci. Cirkev tak prostredníctvom evanjelia pomáha ľuďom objaviť v každom človeku, i v chudobnom a trpiacom, Božiu tvár.