Milí poslucháči,

„Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6,67) Situácia musela byť asi veľmi vážna, keď sa Ježiš pýta túto otázku apoštolov. Zrejme Ježiš videl pred sebou ako od neho odchádzajú jeho učeníci po jeho reči o Eucharistii. Iste mu to nebolo jedno a prežíval smútok z ich nepochopenia, ale zároveň si uvedomoval, že on nemôže ísť naspäť, nemôže ustúpiť, nemôže zmeniť učenie, nemôže manipulovať pravdu. Veď práve preto sa narodil, aby vydal svedectvo o pravde. Ježiš žiada veci, ktoré sú naozaj náročné, ako napríklad stále prebývanie nasledovníka Krista v postoji odpustenia, lásky k nepriateľom, v chudobe, niektorých pozýva k celibátnemu spôsobu života, k vernosti manželskej lásky a nemožnosti sa druhýkrát zosobášiť, byť dokonalí, ako je dokonalý náš nebeský Otec. Tieto veci sú naozaj náročné na to, aby sme ich sami dosiahli a po istom čase vedomí si vlastnej slabosti a úsilí vôle, ktorá napriek všetkému zlyháva nás naše pády, alebo nemožnosť byť dokonalí môže priviesť k sklamaniu a nakoniec k zanechaniu skutočnej cesty nasledovania Ježiša Krista. A tak vtedy i v našom vnútri zaznievajú slová niektorých učeníkov: “Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6,61). Prečo sa nám na duchovnej ceste nasledovania Ježiša Krista môže prihodiť, že sa dostaneme až sem? Jeden duchovný otec Amedeo Cencini sa nám to pokúša vysvetliť takto. Hovorí, že neberieme dostatočne vážne Ježišove slová, ktoré zaznejú i v nedeľnom evanjeliu a to: „Nik nemôže prísť ku mne ak mu to nedá Otec“ (Jn 6,65), alebo ešte výstižnejšie: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,6). Vysvetľuje, že na začiatku nasledovania si človek myslí, že všetko to pôjde, že bude dokonalý a že zmení ak nie celý svet, tak aspoň svoju farnosť, svojich príbuzných, priateľov a podobne. Po dlhšom čase nasledovania si však začne uvedomovať, že sa z neho nestal svätý a že jeho život nepriniesol nejakú radikálnu zmenu pre druhých a tí žijú životom ako predtým. A tu sa dostáva do krízy. Uvedomuje si, že tvrdá je to reč čo žiada Ježiš. A viac-menej sú dva spôsoby riešenia ako sa s tým zmieriť. A to buď ešte pridá na vôli a bude sa približovať k samoľúbemu a nezdravému perfekcionizmu, alebo uberie z náročnosti a zaradí sa do sivého priemeru, sklamaný z toho, že sa nedá žiť tak náročne ako to žiada Ježiš. Ani jedno z týchto riešení však za Ježišom skutočne nevedie a preto autor v súlade s Božím slovom ponúka, aby sme skutočne a reálne prijali do svojho srdca, že je nemožné tak žiť ak to chceme robiť sami. Prijmime, že sa to nedá, ale otvorme naplno svoje srdce Božiemu slovu: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,6) a nechajme konečne iniciatívu Bohu. Lebo to čo je človeku nemožné je možné Bohu. Tak nás to učí náš Majster. Nik nemôže prísť k Otcovi, iba keď mu to Otec dá. Tieto Božie slová nehovoria o našej neschopnosti, ale o zmene videnia vecí. Že Boh stojí na začiatku našich snáh a nie my. A aj napriek tomu, že si uvedomujeme vlastnú slabosť, táto slabosť nás nedeprimuje, ale odkazuje nás na zdroj celej dokonalosti. „Aj vy chcete odísť?“ pýta sa Ježiš a my spolu s Petrom môžeme odpovedať: „A ku komu by sme išli Pane, veď ty máš slová večného života. A keď si začal dobré dielo a dal si nám milosť byť kresťanmi vieme, že nás neopustíš ani na ceste napredovania, lebo celá naša nádej je v tvojom milosrdenstve.“ Prajem vám požehnaný večer.