Pripravil P. Jozef Bartkovjak SJ
Zamyslenie nad liturgickými čítaniami 22. nedele cez rok
 V nedeľnom evanjeliu sa hovorí o obradnom umývaní. Židia zachovávali tzv. Kašrut, súbor pravidiel o rituálnej čistote. Pre jeho zanedbávanie farizeji krivo pozerali na Ježiša. Ježiš však neustúpil ani o piaď. Mal Ježiš niečo proti tomu, keď farizeji vo svojej horlivosti chceli robiť aj niečo navyše?
Básnik Milan Rúfus vo svojej esejistickej zbierke Štyri epištoly k ľuďom opísal príbeh, ktorý sa odohral niekde na Slovensku. Stratilo sa malé dieťa, ktoré sa predtým hralo za domom na sídlisku. Vznikol rozruch, pátranie. Akýsi človek si všimol otvorený poklop. V tme rozoznal mútnu hladinu žumpy. Neváhal, vkĺzol dnu a až keď sa celkom ponoril, nahmatal telo úbohého chlapca. Keď telo chlapca držal na rukách, okolostojaci dav stál bez slova. A básnik sa pýta: Zapáchal, či nezapáchal?
Bratia a sestry, v čom spočíva dokonalosť človeka, v čom je dokonalosť kresťana? V čom spočíva v našom ponímaní krása?
Kniha Deuteronómium hovorí jasne: Boh dal Izraelu prikázania, ktoré predstavujú krásnu, šťastnú budúcnosť. Všimnime si v prvom nedeľnom čítaní, že Mojžiš neprízvukuje iba plnenie prikázaní, ale hneď ako prvú vec prikazuje nič nepridávať k Božím prikázaniam, ani nič neuberať.
Toto je hlavný problém, na ktorý nás upriamuje Božie slovo 22. nedele. Božie prikázania sú krásne. Je krásne plniť ich a horliť za ich plnenie. Ak však do Božieho projektu svojvoľne niečo pridáme, pridaním v skutočnosti prikázaniam niečo odoberieme – odoberieme im slobodu, ktorú ony v sebe zahŕňajú. Ak budeme horliť za takto doplnené prikázania, vzniká niečo podobné tomu, čo sa v oblasti umenia nazýva gýč. Niečo, čo už nie je umením, hoci tam človek vložil azda aj dvojnásobok nápadov alebo  peňazí.
Prečo sa Ježiš tak rozčuľuje pri stretnutiach s farizejmi? A nerozčúlili by ste sa, keby ste pracovali ako záchranár, alebo ako ošetrovateľka na úrazovke, a keby práve vtedy, keď resuscitujete človeka, ktorého manželka a deti tŕpnu za dverami ako to dopadne, by vám nejaký dobrák začal držať katechézu o tom, či ste vyplnili nejaké tlačivo alebo prípadne či ste sa náhodou nezabudli ráno pomodliť?
Každý dobrý dar je zhora, od Boha ho dostávame. Tak budeme počuť v druhom čítaní. Toto sa píše práve v liste sv. Jakuba, ktorému niektorí vyčítali, že príliš kladie dôraz na ľudské skutky. Čo to znamená, že každý dobrý dar je zhora? Jednoducho to, že z ľudských úmyslov, akékoľvek by boli nábožné a krásne, ak nie sú vyjadrením poníženého postoja, nie sú prijatím toho, čo dostávame od Pána, potom výsledkom bude iba hnus, trpkosť, škaredosť a gýč.
Gýč sa Bohu protiví. My ľudia sme často náchylní myslieť si, že keď pridáme trochu farebnej sýtosti na obrazovke, bude to prospešné. Keď si trochu sprísnime život, že to bude mať dobré ovocie. Ak sme si ho nesprísnili ako prejav lásky k Bohu, opak bude výsledkom. Toto je v skutočnosti veľmi vážna vec. Rodič, ktorý by chcel takto vychovávať svoje dieťa, dočká sa iba trpkého sklamania z odvrhnutia viery vlastným synom či vlastnou dcérou.
Bratia a sestry, slová nedeľného evanjelia sa zdajú byť opočúvané. Ježiš nám hovorí, že človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka. Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. Sú to nesmierne dôležité slová, ktoré majú moc zachrániť životy, ktoré by mohli byť strašným spôsobom premrhané. Toto nechce byť zveličovanie. Ježišove karhavé slová majú moc zachrániť kresťana pred tým, že by sa na sklonku svojho života musel pozerať na gýč, ktorý vytvoril z vlastného projektu náboženských praktík, na ktoré vynaložil toľko námahy, toľko odriekania, a naraz vidí, že bol celkom mimo. Vidí znetvoreniny, falošné prikázania, ktorými pokrivil okrem svojho aj životy druhých.
Milý brat, milá sestra, kým gýč odpudzuje druhých od viery a nečudo, že sa Ježiš tak ostro proti nemu staval, na druhej strane autentický, normálny, skromný život, ktorý stavia na Bohu, je nesmierne príťažlivý. Niet krajšej tváre ako tá, z ktorej vyžaruje niečo ako skromná dobrota. Nie naivná tvár, ale možno vráskavá, možno aj s nejakou jazvou. Možno niečo z tej krásy, aká zdobila tvár Márie, našej Matky, ktorá nič nepridala k tomu, čo Pán od nej žiadal. Lebo vedela, že aj jedno jediné Božie slovo je úlohou na celý život. Kríž, meč bolesti, vernosť, to všetko sú kamienky mozaiky, ktoré tvoria Máriinu krásu. Nič cudzorodé, žiadny gýč. Ozajstná krása duše je to, čo nikdy nezapácha.
 Jozef Bartkovjak SJ