Drahý brat, sestra! Mám radosť, že sa opäť stretávame na vlnách rozhlasu. Myslím, že je tu hneď niekoľko dôvodov na spomínanú radosť. Ten prvý dôvod je možnosť vytvorenia spoločenstva, ktoré hoci nie je viditeľné, predsa možno predpokladať, že existuje. Ďalším dôvodom na úprimné prežívanie radosti je povzbudenie sa vo viere, ktorá je podstatným a zjednocujúcim prvkom každého spoločenstva. Práve o milosti viery v Božiu pomoc a ochranu chcem v nasledujúcich chvíľach spolu s tebou uvažovať.

Bolesť, utrpenie, či choroba sú fenomény, ktoré podstatne zmenia kvalitu života toho, kto sa musí denne vyrovnať s touto skutočnosťou. Títo ľudia, medzi ktorých sa možno radíš aj ty sám musia rátať s istými obmedzeniami. Nesmie im chýbať schopnosť a ochota prispôsobovať sa požiadavkám okolia, v ktorom žijú. Je potrebné pripustiť fakt, že pri osobnom prežívaní viery si veľmi často ako na rozbúrenom mori života. Je vždy lepšie veriť a mať istotu, že každá búrka sa raz utíši, ako prežívať každý deň svojho života v obavách, strachu, neistote, beznádeji a zúfalstve... Každé takéto zúfalstvo možno prirovnať k rezignácii, ktorá nie je práve najšťastnejším riešením pre teba.

Život, ktorý prežívaš prináša so sebou spleť tých najrôznejších okamihov. Raz je tu radosť a veselosť, inokedy bolesť a smútok, tieto okamihy sa striedajú, aby tak trochu prispeli k tvojmu osobnostnému rastu... Nikto z ľudí nemôže prežívať ideálny stav, teda život bez problémov a starostí, ku ktorým sme nútení takmer denne zaujať stanovisko. Je tvojou výhrou ak v dôvere pripustíš, že všetko to ťažké a náročné, čo ťa v dňoch života stretne zvládneš... Hoci obavy a strach sú v niektorých okamihoch života opodstatnené, nakoľko sú známkou nedokonalej ľudskej prirodzenosti, predsa nesmieš dovoliť, aby ťa prerástli.

Ak nám Sv. Písmo ponúka obraz búrky na mori, môžeš v nej vnímať aj búrku vlastného života, ktorý je v tvojom položení takmer vždy zápasom. Z úryvku evanjelia je ti známe, že učeníci plní strachu a nedôvery budia Ježiša, ktorý v tejto pre nich náročnej situácii, akou je búrka pokojne spí. Je to azda jediný okamih, kedy učeníci vnímajú svojho Majstra ako toho, kto spánkom prejavuje iba zdanlivý nezáujem o vzniknutú situáciu...

Iba jediná otázka typu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“, Ježiša pohýna k tomu, aby prejavil svoju moc nad prírodnými živlami... To, čo učeníci vnímali ako nezáujem zo strany Ježiša sa v krátkom okamihu mení na okamžitú pomoc, teda v záchranu učeníkov. Ježiš je teda Ten, kto neokríkne učeníkov slovami, „Prečo ma budíte?“, ale skôr je Ten, kto koná v prospech záchrany človeka. Až potom, keď sa búrka utíši, prichádza napomenutie zo strany Ježiša: „Čo sa bojíte, vy maloverní!“ Z toho je vidieť, že aj napomenutie, ktoré sleduje jediný cieľ – dobro človeka má svoje miesto v konkrétnych skutkoch Ježiša... Prichádza však v pravý čas, vtedy, ak je z vnútra učeníkov v istom zmysle odstránený strach a obava. Tento príbeh evanjelia, je možno povedať životným príbehom každého jednotlivca, ktorý z milosti Božej nastúpil na loďku života. Každé plavidlo je v skutočnosti z času na čas zmietané búrkami, ktoré nadobúdajú tú najrôznejšiu intenzitu...

Rozhodujúce je aj v tvojej náročnej situácii, ktorú prežívaš obstáť a vytrvať. Snáď sa aj tebe niekedy stalo, že si vnímal Ježiša ako Toho, kto spí a nezaujíma Ho tvoj stav, tvoje potreby. Ak si takto vnímal Ježiša, zaiste to bolo iba preto, že si dovolil strachu a obavám, aby ťa prerástli. Aby sa usalašili v tvojom srdci. Práve strach a obava spôsobili, že viera a dôvera boli, alebo sú oslabené. Je celkom možné, že sa spoliehaš na vlastné sily a schopnosti. Sám, bez Božej pomoci a Jeho vzácnych milostí, ktoré môže vliať do tvojho života, však nedokážeš vôbec nič. Jednou z ponúkaných milostí je aj milosť viery, o ktorej v týchto chvíľach spoločne uvažujeme. Ak patríš medzi tých, ktorý vlastnia tento vzácny poklad viery, nenechaj, aby práve on zapadol prachom v tvojom srdci.

Brat, sestra, z celého srdca ti želám, aby si neustále dokázal oživovať v sebe tento vzácny poklad. Je to totiž čosi, čo sa musí stále lesknúť a žiariť. Lesk a žiara vychádza na povrch prostredníctvom tvojho osobného svedectva života, prostredníctvom tvojho myslenia a konania aj v prospech iného človeka, ktorý sa nachádza v tvojej blízkosti. Usiluj sa, aby si sa dokázal ovlažiť prameňom živej vody sviatostí... V dnešnom svete je nutné, chcieť sa sýtiť chlebom života, chcieť prijímať sviatosti, ktoré sú potrebné k tomu, aby tvoja viera bola živá a nedovolila strachu a beznádeji aby ťa prerástol. K tomu všetkému je dôležité, aby si stretol ľudí, ktorí budú viditeľným dôkazom toho, že Boh žije... Pretože naozaj nestačí iba veriť, ale predovšetkým cítiť teplo ľudského srdca, či podanej ľudskej dlane.

Tak teda neboj sa a ver... Môj Boh a Pán! Je darom tvojej milosti, že patrím medzi tých, ktorí nastúpili na loďku života, ktorá je často zmietaná búrkami. Mrzí ma, že aj o mne platí to známe: Čo sa bojíte vy maloverní...? Koľko krát som ti aj ja adresovala výčitku, že hyniem v zajatí svojich slabostí a ty to nevidíš. Tvoj postoj bol však vždy postojom záchrancu, ktorý najprv preukazuje pomoc a potom trpezlivé napomenutie, ktoré má za cieľ moje osobné dobro. Chválim Ťa Pane, že tíšiš búrky môjho vnútra stále novým a novým prúdom lásky, ktorá sa viditeľne prejavuje v teple ľudského srdca a ľudskej dlane. Stoj pri tých vďaka ktorým viem, že nespíš, ale konáš a chceš konať veľké veci aj v mojom živote, ale hlavne viem, že žiješ Pane...

Ivana Mochorovská