Drahý brat, sestra, po čase sa opäť stretávame na vlnách rozhlasu. Nie je možné, aby som v týchto chvíľach dokázala presne odhadnúť, čo ťa priviedlo k tomu, že si sa rozhodol pre vypočutie tohto zamyslenia. Naozaj môžem iba predpokladať, že dôvod pre vytvorenie pomyselného spoločenstva bol jednoznačný. Ak uvažujem o dôvode, mám na mysli dôveru. Myslím, že kdesi v hĺbke svojho vnútra dôveruješ tomu, že toto zamyslenie ti pomôže preklenúť náročné chvíle, ktoré sú spojené s prežívaním utrpenia a bolesti. Práve problematika dôvery je to, o čom chcem v nasledujúcich chvíľach spolu s tebou uvažovať.

Tvoj život je vzácnym darom. Je o to hodnotnejší a vzácnejší, že si obdarený milosťou utrpenia. Tu je potrebné zdôrazniť, že skutočnosť utrpenia a bolesti, ktorá je nevyhnutne prítomná v tvojom živote je niečo, čo je veľmi náročné a takmer vždy spojené s obetou. Fakt utrpenia má veľmi podstatný vplyv na rozvoj tvojej osobnosti. Na tvoje myslenie, cítenie, konanie. Si to práve ty, kto svojim postojom k utrpeniu môže v podstatnej miere ovplyvniť svoje okolie. Je len na tebe, či svoje okolie osobným svedectvom života znechutíš, alebo povzbudíš. Pri prežívaní utrpenia v akejkoľvek podobe sa nemôžeš spoliehať sám na seba, na vlastné sily a schopnosti. Úplne sám totiž nedokážeš vôbec nič. Možno povedať, že základným predpokladom pre prijatie a zároveň zvládnutie utrpenia je dôvera. O dôvere možno uvažovať v dvoch rovinách a to v rovine prirodzenej, teda dôvera človeka k človeku a v rovine nadprirodzenej dôvera vo vzťahu Boh a človek. V súvislosti s neskôr spomínaným aspektom dôvery mi napadá úryvok z Matúšovho evanjelia, keď Ježiš kráča po mori...

Ježiš v spomínanom úryvku žiada učeníkov, aby nastúpili na loďku a preplavili sa na druhý breh, kým On rozpustí zástupy... Nosnou myšlienkou tohto posolstva je slovné spojenie: „Prejsť na druhý breh...“ Brat, sestra, ak si bol povolaný k životu a zároveň obdarený milosťou kríža, ktorý má podobu utrpenia a bolesti, táto Ježišova výzva, resp. rozkaz je aktuálny aj pre tvoj život. Ježiš ťa dôrazne žiada, aby si nastúpil na loďku života aj keď ňou budú zmietať vlny. Prejsť na druhý breh to znamená pre teba zmeniť myslenie. Presne tak, ako to urobili učeníci. Áno, aj pre teba platí to veľavravné pozvanie: „Poď“. Táto výzva k vykročeniu môže v tom najjednoduchšom ponímaní znamenať aj: Človeče, skoč do úplnej dôvery vo mňa, v moju moc i v to, že som schopný a ochotný pomôcť ti vo všetkom, čo prežívaš. Naša ľudská prirodzenosť je zraniteľná. Aj ty možno často cítiš obavy a strach pri prežívaní utrpenia. Aj pre teba platí to Ježišovo upokojujúce, vzchop sa a neboj sa! Evanjelium hovorí aj o tom, že keď Ježiš rozpustil zástupy, vystúpil na vrch modliť sa, túto správu evanjelista ešte umocňuje opisom atmosféry, zvečerilo sa a On tam bol sám. Ježiš, aj keď je Bohom, predsa potrebuje byť vo vzťahu s Otcom, aby vládal zachraňovať topiacich sa práve tak, ako vystretím ruky zachránil topiaceho sa Petra.

Ak sa vrátim k spojeniu : „Prejsť na druhý breh“, tak môžeš postrehnúť, že v krátkom okamihu sa strach a krik učeníkov mení na bezhraničnú dôveru. Výkrik mátoha! sa mení na vyznanie: Si naozaj Boží Syn! Záver úryvku je vhodným návodom na prežitie aj pre teba samého. Snáď sú v tvojom živote okamihy, keď vnímaš svoj stav, svoje prežívanie ako mátohu. Od srdca ti želám, aby sa ti podarilo prejsť na pomyselný druhý breh, na ktorom sa ti podarí pochopiť, že Ježiš je ten, ktorý sa denne pripravuje na tvoju záchranu. Ráta s tým, že budeš pochybovať, že budeš mať strach, že možno v beznádeji a zúfalstve vykríkneš o pomoc a záchranu. Ale... Keby nebolo výkriku, nebolo by ani záchrancu. To znamená, že by nedošlo k stretnutiu topiaceho sa človeka s milosťou Boha. Práve toto stretnutie v sebe ukrýva perlu, ktorú možno nazvať dôverou.

Na krátko sa chcem zmieniť o dôvere človeka k človeku. Fakt utrpenia, ktoré je udomácnené v tvojom žití si vyžaduje blízkosť iného človeka. Je mnoho chorôb, ktoré sú nezvládnuteľné bez podstatného pričinenia iného človeka. Môže to byť člen rodiny, komunity, lekár zdravotná sestra, kňaz, priateľ... Pri vyrovnávaní sa s náročnosťou diagnózy sú títo ľudia nenahraditeľní. Preto je veľmi dôležité, aby, ak je to aspoň trochu možné dokázal povedať : „Potrebujem pomoc!“ Pri prežívaní choroby a utrpenia, ktoré má tie najrôznejšie podoby sa naozaj nevypláca tvrdiť, že si vystačím sám... Tvrdohlavé tvrdenie vystačím si sám, zaváňa sebectvom a nie len to, často to spôsobí, že zostaneš bez pohnutia na mieste, ktoré si mal v pláne opustiť.

Sebectvo a uzavretosť do svojej vlastnej ulity, často bráni aj pomyselným krokom vpred. Nájdi si človeka, o ktorom si myslíš, že je hodný tvojej dôvery. Ani sa nenazdáš a budeš na druhom brehu, kde precitneš v pravde, že Ježiš je Boží Syn a skutočne budeš túžiť po tom, aby si sa mohol dotknúť aspoň obruby Jeho rúcha, to znamená, že pocítiš Jeho blízkosť a tiež budeš svedkom zázrakov, ktoré Ježiš koná a chce vykonať v tvojom živote. To najlepšie v nás sa utvára celkom jednoduchou dôverou.(brat Roger). Aby si sa nebál dôverovať ponúkam ti túto báseň, ktorá môže zmeniť tvoj život::

Zverujem ti seba a všetky svoje chcenia,
podľa tvojho chcenia im poviem dovidenia.

Zverujem ti túžby, ty už vieš čo s nimi,
možno práve veľké nahradíš malými.

Zverujem ti sny, realita je v tvojej vôli,
ak neprestanem snívať, nech to málo bolí.

Chcem sa zvlieknuť z kože, nech vidíš čím žijem,
 očisti ma zvnútra ešte pred reqiem.


Ivana Mochorovská