




|

|
home >
Gréckokatolíci
|
|
|

Svätý
Bazil, biskup a učiteľ
Mesiac
január sa začína aj končí spomienkou na jedného z najväčších
cirkevných otcov Východu, na sv. Bazila. 1. januára sa slávi jeho
samostatný sviatok, a 30. januára, si v kalendári pripomenieme sviatok
Troch Svätiteľov, teda deň, kedy si východná Cirkev pripomína
troch veľkých biskupov a teológov: Jána Zlatoústeho, Gregora
Bohoslovca a Bazila Veľkého. Každý z týchto svätcov má aj svoj
osobitný sviatok. Zavedenie ich spoločnej spomienky v tento deň
okrem iného malo aj odstrániť možné diskusie o tom, ktorý z nich
bol význačnejší a kto sa hlbšie zapísal do dejín cirkvi. Všetci
traja sú známi ako horliví dušpastieri aj ako zostavovatelia liturgií.
Pred niekoľkými dňami, na Nový rok sme napríklad celebrovali
tzv. Liturgiu sv. Bazila, ktorá sa používa v súčasnosti už len
10 krát v roku. Keďže táto liturgia slúži aj ako príprava na
veľké sviatky Pána, mala svoje miesto v predvečer Narodenia
Pána, Pomenovania
Pána a v deň Bohozjavenia. V niektorých svojich častiach
sa výrazne odlišuje od každodenne slúženej liturgie sv. Jána Zlatoústeho.
Aj to je pre nás vhodnou príležitosťou k tomu, aby sme si trochu
priblížili veľkú osobnosť jej zostavovateľa, sv. Bazila,
ktorý svojou pastoračnou aktivitou i teologickým prínosom vtlačil
výrazný znak východnej liturgii, teológii a duchovnosti.
Sv.
Bazil sa narodil roku 329 v Cézarei Kapadóckej, v meste, ktoré sa
dnes nachádza na území Turecka. Pochádzal z početnej rodiny,
ktorá bola už po niekoľko generácií kresťanskou. Jeho otec
bol advokátom a rečníkom a preto si prial, aby aj syn popri solídnej
kresťanskej výchove dostal aj tradičné klasicko-grécke vzdelanie.
Preto po ukončení školy v rodnom meste, odišiel mladý Bazil najprv
do Konštantinopolu a neskôr do Atén, kde študoval u vtedy najznámejších
učiteľov, literátov a rečníkov. Tu sa úprimne spriatelil
aj s Gregorom Naziánskym, ktorý sa neskôr stal konštantinopolským
patriarchom a takisto slávnym cirkevným učiteľom. Bazil
prijal sviatosť krstu až po ukončení štúdií a návrate domov..
V tom čase bola totiž dosť rozšírená tendencia odkladať
s krstom až do dospelosti. Zakrátko sa stal učiteľom rečníctva
na škole v rodnom meste, pričom sociálne a politické postavenie
jeho rodiny mu otváralo perspektívy k sľubnej kariére a pohodlnému
životu. Už v tomto období však môžeme pozorovať výraznú zmenu
a postupný rast v jeho duchovnom živote. Bazil sa cítil neodolateľne
priťahovaný Evanjeliom a v jeho vnútri vzrastala túžba po radikálnom
nasledovaní tohto životného štýlu. V tom čase sa všeobecne za
kresťanský vzor pokladal život mníchov - pustovníkov. Bazil,
nasledujúc ich príklad, začína svoje životné hľadanie, najprv
ako ich žiak v Egypte a Palestíne, onedlho aj ako uznávaný duchovný
vodca a učiteľ. Neskôr, neďaleko jeho rodiska, pri
brehu rieky Iris, sa už pod jeho vedením začína rozvíjať
nový štýl rehoľného života, ktorý v sebe spája prvky rozjímavé
i aktívne, pustovnícke ale aj komunitárne. Zostavením tzv. Reguly,
pravidiel pre takýto spôsob zasvätenia sa Bohu, sa Bazil vlastne stal
zakladateľom rehoľného života v dnešnom ponímaní,
za čo sa mu v dejinách často dáva meno "otec východného
mníšstva".
V roku 362 sa
stal kňazom a v roku 370 bol vybraný za biskupa do svojho rodného
mesta, Cezarey. Najmä v tomto období sa výrazne dostala do popredia
jeho aktívna vonkajšia činnosť, ktorá však bola vždy pevne
zakotvená v jeho duchovnom živote a rehoľnej praxi. Život Cirkvi
ani v tom čase nebol totiž vôbec idylický. Obdobie krvavého prenasledovania
sa už síce skončilo, ale práve vtedy sa začali šíriť
aj rozličné bludné náuky a teologické omyly. Takýmto bol napríklad
aj arianizmus, popierajúci božskú podstatu osoby Krista. Arianizmus
z rozličných dôvodov často podporovali aj niektorí cisári.
Sv. Bazil sa neohrozene postavil na čelo zástancov pravovernej
katolíckej náuky. Tomuto cieľu zasvätil svoju pastoračnú
aktivitu i bohatú spisovateľskú tvorbu. Vo svojich spisoch sa
zaoberal vysvetľovaním a prehlbovaním katolíckeho učenia
o Najsvätejšej Trojici, o Svätom Duchu, o osobe Krista a o sviatostiach.
Zachovali sa nám mnohé jeho kázne, listy a teologické traktáty, z
ktorých sú najznámejšie spisy "O Svätom Duchu" a spis "Proti
Eumeniovi". V homíliách sa bohato opieral o sv. Písmo, jeho kázne
sú skutočne vynikajúcou ukážkou kresťanskej exegézy.
Sv. Bazil však
neostával len pri teórii, ale snažil sa aj presadzovať do praxe
zásady kresťanského života. Jeho cit pre sociálne problémy bol
na svoju dobu naozaj mimoriadny. Vari stačí spomenúť, medzi
množstvom jeho diel, založenie tzv. "mesta lásky". Bolo
to rozsiahle centrum na predmestí Cezarey, ktoré slúžilo ako nemocnica,
centrum sociálnej pomoci a útulok pre chudobných, bezdomovcov a pútnikov.
Tento rozsiahly komplex, ktorý predbehol dnešnú ideu polikliník a
sociálnych stredísk o plných 15. storočí, neskôr nazvali jeho
vďační spoluobčania jeho menom, "Basiliade".
Sv. Bazil zomrel roku 379 ako 50 ročný, musíme
preto ostať len v údive nad jeho nesmierne bohatou
liturgickou, teologickou a spisovateľskou
pozostalosťou, ktorá ani dnes nestratila nič na svojej hodnote
a aktuálnosti. Z rozličných aspektov bohatej činnosti sv.
Bazila však hádam najviac vystupuje do popredia jeho osobnosť
ako vzor biskupa a teológa. Preto ho aj naša Cirkev v deň jeho
spomienky oslavuje týmito slovami, ktoré spievame pri sv. liturgii:
“Bol
si pevným stĺpom Cirkvi a všetkým si nám daroval neodcudziteľné
bohatstvo, spečatené svojou náukou, nebom nám darovaný ctihodný
Bazil. Po celej zemi sa rozšírilo tvoje učenie, Veľkňaz
Krista Kráľa. Všade privalí tvoje výrečné slová, ktorými
si hlásal Pravdy Božie, ľudí si zušľachťoval a ich
mravy napravoval. Úctyhodný Otče Bazil, pros Krista Boha, aby
spasil naše duše.”
P.
Cyril Vasiľ S.J.


|




















|