home > Gréckokatolíci

Michal Fedor - Slovan, muž kultúry ducha, Európan

Medzi početnými aktivitami súvisiacimi s našim blížiacim sa vstupom do Európskej únie  sa konala predvčerom a včera v košickom Centre Sprituality Východ-Západ, aj konferencia pod titulom Európa – politický alebo duchovný fenomén ? Táto konferencia bola zorganizovaná  pri príležitosti 10. výročia smrti gréckokatolíckeho jezuitu  a zakladateľa Centra, P. Michala Fedora. Na jeho adresu tu odznela aj prednáška „Skrytý Európan. Európa v diele a myšlienkach Michala Fedora“. Skrytý Európan? Čo je to? Kto je vlastne Európan? Ako sa meria "európanstvo"? Keď hovoríme o modernom "európanstve" 20. storočia, zvyčajne sa tento termín spája s menami veľkých ideových otcov  Európy - Schumana, Adenauera a De Gasperriho. Zaiste, že títo mužovia boli politikmi, ale ešte prv ako politikmi, ba viac ako politikmi boli otvorenými mysliteľmi s veľkou duchovnou hĺbkou, osobnou statočnosťou a vizionárskou odvahou. Ešte prv, ako sa pustili do politického organizovania Európy - títo mužovia chápali, cítili, prežívali Európu v jej nehmatateľnom duchovnom rozmere.

To čo robí z intelektuála, historika, filozofa, človeka kultúry, či politiky skutočného Európana je cítenie, prežívanie a rozvíjanie takého osobného hodnotového usporiadania, ktoré umožňuje vnímať históriu i súčasnosť, všetky udalosti  spoločenských, duchovných a kultúrnych dejín národov Európy nielen ako súhrn náhodných a viac-menej, neusporiadaných faktov, ale v ich bohatej mnohotvárnosti a mnohovrstevnosti a predovšetkým hlbšej duchovnej súvislosti. V tomto zmysle bezpochyby patril medzi skutočných Európanov aj P. Michal Fedor.

Michal Fedor - Slovan, muž kultúry ducha, Európan

Predpoklady pre širší - povedzme to priamo - európsky rozhľad, získal Michal Fedor už svojou študijno-profesijnou orientáciou. Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil Michal Fedor z prešovského  gréckokatolíckeho seminára 1. marca 1950, teda krátko pred likvidáciou reholí i gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Po krátkej internácii, odchádza „do  civilu“, ale ako ilegálny člen Spoločnosti Ježišovej si priebežne vykonával teologické štúdiá. Vychádzajúc z tradičnej jezuitsky interpretovanej scholastiky citlivo vnímal koncilové premeny i výzvy súčasnosti, zvlášť v oblasti prehodnotenia ekumenizmu a vzťahu s modernou, tzv. sekulárnou kultúrou. V oblasti teológie sa neskôr vyprofiloval ku štúdiu cirkevných dejín, s osobitnou špecializáciou na otázky cyrilometodskej tématiky, dejín Spoločnosti Ježišovej a dejín východných cirkví, predovšetkým Gréckokatolíckej cirkvi.

Počas rokov ilegálnej rehoľnej a kňazskej činnosti si však Fedor nachádza aj "krycie" profesijné zázemie. Pri svojich štúdiách na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a Karlovej univerzity, v čase keď v ilegalite prebiehala ešte jeho základná rehoľná formácia, orientuje sa na slavistiku, osobitne na ruskú jazykovedu. Dokladom tejto jeho činnosti sú početné monografie a články z jazykovedy a bibliografie.

V roku 1968 stál pri obnove gréckokatolíckej cirkvi, formuloval jej požiadavky o rehabilitáciu a legalizáciu, bol jedným z organizátorov vydavateľskej činnosti časopisu Slovo i gréckokatolíckych kalendárov.

Od roku 1971, pravdepodobne aj vzhľadom na jeho aktívnu angažovanosť a publikačnú činnosť pri obnove Gréckokatolíckej  cirkvi, mu režim  už viac nedovolil publikovať ani "laickú" odbornú literatúru a tak po siedmich súdnych procesoch, početných vyšetrovaniach ŠtB, predvolaniach a domových prehliadkach nakoniec odchádza v roku 1980 do civilného dôchodku. Dalo by sa povedať, že po duchovnej stránke vtedy začína najplodnejšie obdobie jeho činnosti. Keby sme chceli nájsť akúsi Ariadninu niť, ktorá spája rozličné prvky jazykovedno-literárnej činnosti Michala Fedora v napojení na jeho kňazskú a rehoľnú činnosť, javí sa ako mimoriadne dôležité to, že v časoch, keď sa v rámci cirkevného i národného života jednotlivých, osobitne východných, cirkví prejavovala tendencia k zdôrazňovaniu partikularizmu, Fedor sa formoval a prejavoval ako "uvedomelý Slovan". Bol si hrdo vedomý širšieho významu svojej osobnej i miestno-cirkevnej príslušnosti k cyrilometodskému duchovnému a kultúrnemu dedičstvu. Toto jeho vedomie vystúpilo do popredia a nadobudlo osobitný rozmer najmä od čias, keď na scénu svetových dejín  vystúpil ďalší Slovan, dnes bezpochyby najznámejší predstaviteľ svojho národa, muž občianskym menom Karol Wojtyla, známy každému ako Ján Pavol II., rímsky pápež.

Fedor, ako muž kultúry, si osobitne všímal intervencie pápeža v oblasti kultúry, inkulturácie, národnej identity, prínosu sv. Cyrila a Metoda pre Európu a pre dejiny jej jednotlivých národov.

Fedor zomrel osem rokov predtým než sa v Európskych administratívnych inštanciách i verejných debatách rozprúdila diskusia, či v základnom dokumente  modernej Európy má byť zmienka o Bohu, alebo o kresťanských koreňoch Európy.

"Kresťanstvo sa hlási ku svojej kultúre - ak kultúra pokúša zamlčať svoj kresťanský pôvod, už tým úroveň, charakteristiku kultúry, znižuje. Ale najmä bez priznania sa svojich začiatkov a identifikačných prvkov je (kultúra)  nevysvetliteľná, odtrhnutá od svojich koreňov."[1]

Pre Fedorove reflexie o cyrilometodskej duchovnej tradícii o prínose ich misie pre Slovanov a tým pre celú Európu sa stal osobitným impulzom apoštolský list Jána Pavla II. Egregiae virtutis z 31. decembra 1980[2], ktorým boli sv. Cyril a Metod vyhlásení, popri sv. Benediktovi, za spolupatrónov Európy a následné oslavy 1100 rokov od smrti sv. Metoda (885-1985).  Fedor si uvedomoval, že slovanský svet, cez svoje kresťanské korene, cez svoju schopnosť, ba istú historickú predurčenosť k syntéze, je povolaný, aby dal niečo aj dnešnej Európe. Tá sa totiž príliš často identifikuje so Západom. V čase keď sa rodila kultúra Európy, existovali dve centrá, dve kultúrne a jazykové prejavy – latinský a grécky. Vstup Slovanov na scénu európskych kultúrnych dejín je narušením, rozšírením jej dovtedajšej bipolarity.

Fedor tvrdil, že vyhlásenie Cyrila a Metoda za patrónov Európy treba pokladať za výzvu a príkaz premyslieť od základov a nanovo celé naše národné dejiny a miesto v hraniciach Európy a v hraniciach Cirkvi.  Nemožno apriórne tvrdiť, že Cyril  a Metod vytvorili európsku kultúru ako takú, tvrdíme však, že sa zaslúžili o slovanskú kultúru. Slovanská kultúra sa však takto stala organickou zložkou toho fenoménu, ktorý nazývame európska kultúra. Do popredia pozornosti treba uviesť, že Cyril a Metod dokázali spojiť kresťanstvo a kultúru. Ak sú dnes vyhlásení za patrónov Európy, tak majú byť príkladom ako je potrebné a možné aj dnes nanovo spojiť kresťanstvo a kultúru a tak zachrániť Európu. Iba vtedy totiž Európa zostane sama sebou a nájde svoju identitu.

Od smrti Michal Fedora uplynie v júni už 10 rokov. Našim cieľom, cieľom tohto príspevku a aj konferencie, ktorá mu bola v týchto dňoch v Košiciach venovaná nie je glorifikácia osoby Michala Fedora. Spomienka na neho v tejto súvislosti však môže poslúžiť ako dôkaz toho, že aj v pomeroch vymedzených, či skôr obmedzených bývalým ideologicky nepriateľským režimom, aj v "ilegalite ducha" sa môže zrodiť a rozvinúť osobnosť, ktorá svojimi myšlienkami a komplexným chápaním duchovna a ľudskej kultúry prekračuje hranice nezavinenej vlastnej i spoločenskej, materiálnej a technickej obmedzenosti a ktorá sa môže trvalo zapísať do duchovných dejín svojho národa. Jeho príklad je inšpiráciou aj pre našu gréckokatolícku Cirkev na Slovensku, ba pre celé Slovensko, ktoré stojí pred neľahkou úlohou nájsť svoje miesto vo víre ideí moderného sveta a ktoré je svojim spôsobom povolané, aby do duchovnej kultúry Európy vnieslo svoj vklad, ktorý bude obohatením pre všetkých.

P. Cyril Vasiľ, S.J.