home > Gréckokatolíci

Mária - Matka Ustavičnej pomoci

Mesiac máj býva v latinskej cirkvi označovaný ako mariánsky mesiac. Hoci východná liturgia toto označenie nepoužíva, napriek všetkým kultúrnym, historickým, liturgickým a neraz aj teologickým rozdielom, ktoré charakterizujú vzťah Východu a Západu, je úcta Panny Márie Bohorodičky silným spojivom spájajúcim tieto dve cirkevné tradície. Tak ako matka je spojivom každej rodiny, Matka Cirkvi, Panna Mária je tým najlepším spojivom, ktoré prispieva k jednote kresťanov. Túto skutočnosť si zvlášť môžeme uvedomiť pri pohľade na taký špecifický aspekt mariánskeho kultu, ako je úcta mariánskych ikon.

Neraz, keď som v Ríme sprevádzal slovenských pútnikov pri návšteve pre nás pamätných  bazilík S. Maria Maggiore a S. Prassede spojených s účinkovaním sv. Cyrila a Metoda, prechádzajúc na via Merulana okolo generálnej kúrie otcov redemptoristov, mnohí pútnici si všimli na priečelí chrámu sv. Alfonza mozaiku známej ikony Matky Ustavičnej Pomoci.  A tak, ako človeka poteší, keď v cudzom svete stretne niekoho blízkeho, známeho a dobrého priateľa, aj oni ma hneď zastavili: Poďme pozdraviť našu Matku Ustavičnej pomoci!. To “našu” zdôrazňujú rovnako Slováci, ako Poliaci, Filipínci a Mexičania, Taliani, Íri a Brazílčania. V tomto rímskom chráme sa totiž uchováva vzácna ikona Bohorodičky, ktorú pápež Pius IX. v roku 1866 oficiálne zveril otcom redemptoristom so slovami: “Urobte ju známou na celom svete!” A horliví redemptoristickí ľudoví misionári toto pápežovo poslanie verne plnia až dodnes.

Táto ikona, veľmi dobre známa aj u nás má svoju pohnutú históriu. Podľa tradície doloženej zo 16. storočia, ikona bola namaľovaná na Kréte, niekedy na prelome 14. a 15. storočia, kde bola uctievaná v jednom z chrámov ako milostivý obraz. V 15. storočí ju odtiaľ ukradol istý obchodník, ktorý ju odtiaľ priniesol do Ríma. Po tom, čo sa ubytoval u jedného zo svojich priateľov, po čase ochorel a pred smrťou zveril ikonu priateľovi s prosbou, aby ju uložil v niektorom rímskom chráme.  Priateľ mu to síce prisľúbil, ale po jeho smrti na tento sľub zabudol, lepšie povedané, hlavne preto, že ikona sa veľmi páčila jeho manželke, rozhodol sa ponechať si ju doma.  O nejaký čas aj on zomrel, bez toho, aby splnil daný sľub. Podľa tradície však isté šesťročné dievčatko z tejto rodiny malo zjavenie Božej Matky, ktorá ju v ňom žiadala, aby pripomenula svojej matke sľub, ktorý dal jej manžel a aby nechala uložiť túto ikonu Matky Ustavičnej pomoci v chráme, ktorý je medzi Lateránskou bazilikou a chrámom s. Maria Maggiore. Po dlhom váhaní sa pani nakoniec podvolila a venovala ikonu do chrámu sv. Matúša, ktorý sa nachádzal na via Merulana na mieste určenom v zjavení. Stalo sa tak 27. marca 1499. V tomto chráme, ktorý neskôr od roku 1739 spravovali írski pátri augustiniáni, sa ikona tešila veľkej úcta rímskych veriacich. Tento pokojný stav narušili udalosti napoleonských vojen. V roku 1798 bol chrám a kláštor augustiniánov zničený a zbúraný, rehoľníci sa rozišli do iných kláštorov. Ikonu preniesli najprv do blízkeho konventu a od roku 1819 bola ikona uložená v ich domácej kaplnke pri chráme Santa Maria in Posterula, kde postupne upadla do zabudnutia. Nie všetci na ňu ale zabudli. Augustiniánsky brat Augustín Orsetti, jeden z pamätníkov milostivého pôsobenia tejto ikony v jej pôvodnom chráme, na ňu viackrát upozornil nábožného mladíka Michela Marchiho, ktorý chodieval k augustiniánom miništrovať. Michele Marchi neskôr vstúpil do kongregácie redemptoristov. Zhodou okolností to boli práve redemptoristi, ktorí v roku 1855 zakúpili pozemok na ktorom kedysi stál pôvodný chrám sv. Matúša a začali tu stavať chrám sv. Alfonza.

V roku 1863, jezuitský páter Fracesco Blosi, kážuc v tomto chráme položil v príhovore akoby rečnícku otázku: “Ktovie kde je teraz obraz Matky Ustavičnej pomoci, ktorý sa kedysi nachádzal v chráme sv. Matúša na tejto via Merulana?” Tento podnet pátra Blosiho pohol redemptoristov k tomu, aby sa začali viac zaujímať o históriu milostivého obrazu, ktorý bol kedysi uctievaný na mieste, ktoré sa stalo ich rímskym domovom. Keď sa táto otázka stala predmetom diskusie medzi pátrami, vtedy páter Marchi upozornil spolubratov, že nebohý brat Augustín z chrámu S. Maria in Posterula mu často hovoril o tejto ikone a viacráz mu ju ukázal,  pretože mu bolo až do jeho smrti vždy veľmi ľúto, že tento milostivý obraz je zabudnutý a zapadnutý prachom v ich malej domácej kaplnke. Po tomto zistení sa generálny predstavený redemptoristov, páter Nicolas Mauron obrátil na pápeža Pia IX. s prosbou, aby dovolil preniesť ikonu z domácej kaplnky augustiniánov do chrámu sv. Alfonza, teda na miesto kde bola pôvodne táto ikona uctievaná v chráme sv. Matúša. V januári 1866 s pápežovým súhlasom a požehnaním bola ikona prenesená do chrámu sv. Alfonza a po drobných reštaurátorských zásahoch poľského umelca Leopolda Nowotnéhoho bola 26. apríla 1866 ikona slávnostne vystavená k verejnej úcte. Odvtedy je jej trvalým a dôstojným príbytkom chrám sv. Alfonza pri generálnej kúrii otcov redemptoristov. Ikona matky Ustavičnej pomoci doputovala z Východu do Ríma, aby sa odtiaľ obraz tejto Matky rozšíril do celého sveta.

Čo je vlastne objektom úcty pri úcte posvätných obrazov - ikon? Vari drevo, farba, forma, tvar? V istom zmysle môžeme hovoriť o posvätnej ikone, o tom, že aj ikona ako materiálny predmet sa stáva posvätnou, či lepšie povedané posvätenou. Pekne to vyjadril ruský filozof Kirovskij. Pri pohľade na zástup jednoduchých ľudí a pútnikov nábožne sa modliacich pred “milostivou” ikonou v jednom ruskom chráme uvádza takto svoje myšlienky. Ako vzdelanému, kritickému človeku sa mu zdal tento prejav úcty voči ikone nesprávny, neprimeraný, infantilný, fanatický, či dokonca modlársky. Potom si ale uvedomil jednu skutočnosť. Pred týmto obrazom po stáročia otvárali  tisíce ľudí svoju dušu Bohu, k nemu sa obracali v modlitbe. Tu sa prišli poďakovať za úrodu, za narodenie dieťaťa, za šťastný návrat z ciest, vojen, nebezpečenstiev. Tu sa prišli vyplakať v čase biedy, choroby, nešťastia, smútku. Šepot modlitieb celých generácií akoby posväcoval, prenikol, impregnoval, transformoval a dával naozaj posvätný rozmer tomuto materiálnemu výtvoru ľudských rúk, ktorý sa stal prostriedkom komunikácie s Bohom.

Aj v tomto spočíva “zázračnosť”, “milostivosť” tej, či onej ikony. Upierajúc svoj zrak na ikonu vlastne veriaci túži, akoby otvoriť okno voči transcedentnu, nazerať na nebo a súčasne byť nebom videný, vnímaný. Prečo je ale toľko rozličných “milostivých” ikon? Je to možné, je to potrebné? Tak, ako potrebujeme na dome viacero okien, aby sme lepšie vnímali celú panorámu, rozličné ikony nám otvárajú možnosť obdivovať nadprirodzený svet z rôznych uhlov pohľadu, zdôrazňujúc ten, či onen aspekt, to či ono tajomstvo. Aj preto je vo východných chrámoch celá stena obrazov, ikon, ktoré cez vyobrazenia svätých, Bohorodičky, evanjeliových udalostí a tajomstiev vyjadrených v cirkevných sviatkoch majú za cieľ nie zakrývať výhľad do svätyne, ale práve otvárať pohľad človeka ku skutočnej nebeskej Svätyni. Svätý Bazil, obhajujúc úctu ikon pripomína, že pohľad na ikonu, na toto zobrazenie (typos) nás má viesť k pohľadu na osobu svätca ktorú obraz znázorňuje na tento prototyp, aby nás tak priviedol k obdivu, úcte a poklone ktorú vzdávame prameňu a pôvodcovi, archetypu všetkej pravdy, krásy, dobra a svätosti, teda k Bohu.

Aj tieto skutočnosti môžeme mať na pamäti, keď si pripomíname tajomstvá dejín spásy uskutočnené cez Bohorodičku, Pannu Máriu, cez tú Božiu a našu matku, ktorú sa oprávnene odvážime nazývať Matkou Ustavičnej pomoci a ktorej obraz je uctievaný pod týmto menom v Ríme i na celom svete.

P. Cyril Vasiľ, SJ