home > Gréckokatolíci

Sv. Cyril a Metod a Európa

Blížiaci sa sviatok sv. Cyrila a Metoda, spolupatrónov Európy, je pre nás príležitosťou k zamysleniu sa nad samotným fenoménom Európy. Vyhlásenie Cyrila a Metoda za patrónov Európy totiž môžeme pokladať za výzvu a príkaz premyslieť od základov a nanovo celé naše národné dejiny a miesto v hraniciach Európy a v hraniciach Cirkvi. Táto pápežská výzva nás má pohnúť k novému premysleniu celého nášho národného horizontu, predovšetkým horizontu civilizačného. 

Otázky Európy, Európanstva, európskej identity sa stali v posledných týždňoch aktuálnejšími ako kedykoľvek predtým. Mnohé osobnosti minulosti, diela ktorých dnes oprávnene považujeme za spoločné dedičstvo a prínos pre celú Európu, si možno ani neboli vedomí, že sú súčasťou procesu formovania toho fenoménu, ktorý nazývame Európa. Odkedy sme vlastne „Európanmi“? Môžeme si položiť otázku, či je to naozaj len vec náhody, že slovo Európan, presnejšie Európania – Europenses - sa na obzore dejín objavuje prvýkrát v roku 769, keď španielsky  kronikár Izidor mladší opisuje bitku pri Poitiers z roku 732, v ktorej vojská Karola Martela definitívne zastavili arabskú moslimskú inváziu do Západnej Európy. Vládcovia ako Karol Veľký, Otto III., Karol V., Peter Veľký či Napoleon sa v prvom rade snažili o vytvorenie pevnej základne pre svoje osobné, rodové, dynastické, či národné expanzionistické plány. Boli však súčasťou, ba vyjadrením hlbších duchovných pohybov smerujúcich k vzájomnému stretu a k syntéze dobových kultúrnych, politických i ekonomických hnutí. V oblasti duchovnej kultúry sú tieto hnutia reprezentované menami ako, Bernard z Clairvaux, Tomáš Akvinský, František z Assisi, Andrej Rubľov a Leonardo da Vinci, Erazmus Rotterdamský a Tomáš Morus, Martin Luter a Ignác z Loyoly, Galileo Galilei a Descartes, Paschal, Goethe, Hegel, ale i Lomonosov, Čajkovskij, Dostojevskij, Solovjov, atď. Tieto a mnohé, mnohé iné mená považuje dnes každý moderný Európan za súčasť svojich duchovných dejín.

Naša dnešná európska civitas sa opiera o viaceré piliere. Po tom, čo Benediktovi duchovní synovia, verní heslu „ora et labora“, scivilizovali barbarských Keltov, Germánov, Frankov i Longobardov, ďalší, politický, pilier Európy položil pápež Lev III., keď na Vianoce roku 800 korunoval Karola Veľkého na cisára obnovenej západorímskej ríše. Východný duchovný pilier vyrastá z Byzancie a prostredníctvom misie solúnskych bratov na Veľkej Morave sa klenie až k brehom Dnepra vo vlnách ktorého prijal krst knieža Vladimír a jeho ľud.

 Na Západe, zo skriptórií benediktínskych kláštorov, ktoré boli ostrovmi kultúry a vyžarovateľmi civilizácie v čase, keď sa Európa ešte len vynárala zo zmätku sťahovania tzv. barbarských národov vyklíčila civitas, alebo skôr res-publica christiana. V tom istom čase na Východe Byzancie v doznievajúcej sláve a posledných lúčoch svojho kultúrneho a politického génia odovzdala duchovné dedičstvo antiky i ideu kresťanskej univerzality slovanským národom východnej Európy. Tá istá res-publica christiana našla neskôr na Západe svoje charakteristické vyjadrenie v duchovnom bratstve stredovekých univerzít, i v jednotnej administrácii Cirkvi pod vedením duchovnej moci pápežstva a na Východe v pretrvávajúcom ideále harmónie medzi svetskou a duchovnou mocou. Po stáročiach vzájomnej komplementarity medzi Západom a Východom Európy, komplementarity prežívanej napriek etnickým, konfesionálnym, i politicko-mocenským konfliktom, i čiastočnej duchovnej a náboženskej diferenciácii, dvadsiate storočie so sebou prinieslo najprv šialenstvo totalitných politicko-ideologických systémov a potom železnú oponu rozdelenia.

Po páde dvoch totalitných „- izmov“, ktoré desiatkam miliónov ľudí životy zahubili a stovkám miliónov na viac generácií pokazili, však dnes Európa opäť uvažuje sama nad sebou a kým po politickej  línii vidí nádej na znovunájdenie svojej stratenej integrity v predstave spoločného európskeho domu od Atlantiku po Ural, po línii duchovnej hovorí o potrebe Cirkvi dýchať oboma časťami pľúc, východnou i západnou.

Kým u nás povrchné, ba scestné chápanie, slovanskej družby znamenalo príklon k jednému z osudných „izmov“ minulého storočia, spomienka na slovanských apoštolov Cyrila a Metoda  nás privádza k hlbokej myšlienke na jednotu Slovanstva v jeho najvznešenejších duchovných prejavoch, v jeho literatúre, umení, spiritualite.

Slovensko dnes stojí na politickom prahu Európy. Za jeden z hlavných prínosov historického fenoménu „Európy“ považujeme schopnosť rešpektovať iného a jeho hodnoty, ba dokonca vidieť v tom možnosť na vlastné obohatenie. Európa, aj pri pochopiteľnej pluralite svojich duchovných koreňov, dospela k formulácii týchto hodnôt predovšetkým, ba vlastne na prvom mieste, vďaka aplikovaniu kresťanského pohľadu na ľudskú osobu. Človek získava osobitnú dôstojnosť ak ho chápeme nie iba ako pracovnú silu, ako člena klanu, kmeňa, kolektívu či štátu, ako vysoko organizovaný zhluk buniek, ako zoon politikon – spoločenského živočícha, ale ak k nemu pristupujeme s vedomím jeho dôstojnosti Božieho stvorenia vykúpeného krvou jednorodeného Božieho Syna a oživovaného darom Svätého Ducha. Takýto pohľad na človeka je vlastný pre kresťanstvo.

K takémuto pohľadu na človeka a k takému z neho vyplývajúceho rozvinutia pojmu ľudskej dôstojnosti nedospeli iné kultúry a náboženstvá., Sumeri, Egypťania, Chetiti, Peržania, Mayovia, ba aj Gréci či Rimania a mnohé iné ríše minulosti po svojom chvíľkovom apogeu speli k rýchlemu zániku.  Kultúry a náboženstvá Indie, Japonska a Číny, ba aj prevratná expanzia islamu, napriek pokusom o svoju fundamentalistickú reštauráciu nakoniec vedú k stagnácii a dlhotlejúcemu vyhasínaniu. Nacizmus i marxizmus sa ocitli na smetisku dejín. Všetky tieto náboženské, mocenské, politické a filozofické systémy majú svoju Achillovu pätu práve v nedostatočnom vzťahu k slobode, hodnote a dôstojnosti jednotlivca vnímanej cez prizmu zodpovednosti pred Bohom, ako jediným nemenným kritériom a najvyšším duchovným princípom.

Dnešná Európa, vyrastajúca zo svojich kresťanských duchovných koreňov - či ich už priznáva, alebo nie, ak chce ostať sama sebou musí odolať viacerým pokušeniam, pričom dve z nich sú mimoriadne dôležité. Na jednej strane je tu pokušenie absolútnej regulácie prejavov individuálneho i kolektívneho života, na druhej strane je tu pokušeniu relativizácie pojmu individuálneho práva a slobody. Kým prílišná regulácia hrozí potlačením osobitosti, sloboda, ktorá by sa identifikovala s absenciou akýchkoľvek skutočných východiskových hodnôt je prvým krokom k chaosu a úpadku.

Francúzsky esejista Georges Lipovetzky charakterizuje súčasné kultúrne trendy vo svojej štúdii s výrečným názvom Súmrak povinnosti. Zoči-voči takémuto pochmúrnemu vnímaniu jednotlivca i spoločnosti je najlepšou zárukou skutočnej slobody zodpovedný pohľad na dôstojnosť človeka. Pre kresťana je nemožné predstaviť si iný pohľad na človeka ako je ten, ktorý nachádza svoje naplnenie v osobe Ježiša Krista.

Toto si musí uvedomiť aj Slovensko, ak sa chce naozaj stať súčasťou Európy, ak chce participovať na ideále, ktorý vytvoril Európu. Toto môže naše malé Slovensko pomôcť pochopiť dnešnej Európe, aby táto ostala sama sebou, aby bola skutočne Európou.

Aj k tomuto uzáveru nás privádza spomienka na slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. Keby svätí bratia boli dnes medzi nami, asi by na Lipovitzkého Súmrak povinnosti odpovedali kresťansky ladeným spisom: Úsvit radostnej zodpovednosti. Takýto spis už fyzicky nenapíšu, ale jeho stránky môže napĺňať v cyrilometodskom univerzalistickom kresťanskom duchu každý z nás, teda všetci tí, ktorí cítia na tej istej, na cyrilometodskej, alebo lepšie povedané, na Kristovej vlnovej dĺžke ducha.

P. Cyril Vasiľ S.J.