home > Gréckokatolíci

Michal Fedor - desiate výročie smrti

Pred niekoľkými dňami, 14. júla, sme si pripomenuli desiate výročie smrti jedného z popredných predstaviteľov  gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, jezuitského pátra Michala Fedora.

Michal Fedor, sa narodil v Slanskom Novom Meste pri Košiciach 25. apríla 1929. Cestu k duchovnému povolaniu nastupuje v prešovskom gréckokatolíckom seminári, ale už zakrátko po vstupe sa rozhoduje pre rehoľný život. Do Spoločnosti Ježišovej vstupuje 1. marca 1950, ani nie šesť týždňov pred povestnou „barbarskou nocou“, teda pred násilnou likvidáciou rehoľného života v Československu v roku 1950. Ako ilegálny člen  Spoločnosti si priebežne vykonáva teologické štúdiá. Vychádzajúc z tradičnej jezuitsky interpretovanej scholastiky citlivo vníma koncilové premeny i výzvy súčasnosti, zvlášť v oblasti prehodnotenia ekumenizmu a vzťahu s modernou, tzv. sekulárnou kultúrou. V oblasti teológie sa neskôr profiluje ku štúdiu cirkevných dejín, s osobitnou špecializáciou na otázky cyrilometodskej tematiky, dejín Spoločnosti Ježišovej a dejín východných cirkví, predovšetkým Gréckokatolíckej cirkvi.

Počas rokov ilegálnej rehoľnej a kňazskej činnosti si však Fedor nachádza aj "krycie" profesijné zázemie. Pri svojich štúdiách na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a Karlovej univerzity, v čase keď v ilegalite prebieha ešte jeho základná rehoľná formácia, orientuje sa na slavistiku, osobitne na ruskú jazykovedu. Táto voľba by u niekoho iného možno mohla budiť podozrenie z politicko-konjunkturálneho záujmu. U Michala Fedora je však skôr prejavom schopnosti rozlišovať a súčasne chápať veci v širšom kontexte. Fedor dokázal odlíšiť všeobecne pochopiteľné nepriaznivé vnímanie vtedajšieho sovietskeho Ruska, zotročovateľa národov a šíriteľa protihumánnej marxistickej ideológie, od nesmierne dôležitého a potrebného vzťahu k mohutnému prúdu, ktorý v celoeurópskom kontexte reprezentuje duchovná kultúra Ruska, tohto najväčšieho slovanského národa.

Krátko pred svojou  tajnou kňazskou vysviackou v lete roku 1961 ešte spoluorganizuje medzinárodnú konferenciu slavistov a v Košiciach výstavu o živote a diele P. J Šafárika. Výskum slovensko-ruských literárnych a kultúrnych vzťahov v rámci bratislavského Ústavu svetovej literatúry a jazykov ho privádza k práci na projekte o skúmaní vzťahov slovenskej literatúry k inonárodným literatúram.

V roku 1968 stojí Michal Fedor pri obnove gréckokatolíckej Cirkvi. Ako spiritus movens je v pozadí mnohých aktivít súvisiacich s procesom legalizácie gréckokatolíckej cirkvi. Pod jeho vedením sa začína vydávanie časopisu Slovo i gréckokatolíckeho kalendára, prvých modlitebných i liturgických kníh v slovenčine.

Od roku 1971, pravdepodobne aj vzhľadom na jeho aktívnu angažovanosť a publikačnú činnosť pri obnove Gréckokatolíckej  cirkvi v rokoch 1968-1969, mu režim  už viac nedovoľuje publikovať "laickú" odbornú literatúru a tak po siedmich súdnych procesoch, početných vyšetrovaniach ŠtB, predvolaniach a domových prehliadkach nakoniec odchádza v roku 1980 do civilného dôchodku. Dalo by sa povedať, že po duchovnej stránke vtedy začína najplodnejšie obdobie jeho činnosti. Ide predovšetkým o duchovnú a kultúrnu formáciu gréckokatolíckych kňazov a bohoslovcov, prácu na príprave kanonizačného procesu košických mučeníkov, prácu s kresťansky orientovanými intelektuálmi.

Keby sme však prv chceli nájsť akúsi Ariadninu niť, ktorá spája rozličné prvky jazykovedno-literárnej činnosti Michala Fedora v napojení na jeho kňazskú a rehoľnú činnosť, javí sa ako mimoriadne dôležité to, že v časoch, keď sa v rámci cirkevného i národného života jednotlivých, osobitne východných, cirkví prejavuje tendencia k zdôrazňovaniu partikularizmu, keď na malom Slovensku i v zahraničnej diaspore dochádza k neužitočným a cirkev oslabujúcim sporom medzi rusínskou, prípadne ukrajinskou a slovenskou orientáciou miestnej gréckokatolíckej cirkvi, keď sú takmer úplne prerušené cirkevnoprávne a duchovné vzťahy s inými sesterskými východnými cirkvami, Fedor sa formuje a prejavuje ako "uvedomelý Slovan". Je si hrdo vedomý širšieho významu svojej osobnej i miestno-cirkevnej príslušnosti k cyrilometodskému duchovnému a kultúrnemu dedičstvu.

Michal Fedor v kontexte slovenských duchovných dejín v mnohých aspektoch predbehol svoju dobu. Keď u nás povrchné, ba scestné chápanie, slovanskej družby znamenalo príklon k jednému z osudných „izmov“ minulého storočia, Fedor sa dokázal hlásiť k hlbokej myšlienke Slovanstva v jeho najvznešenejších duchovných prejavoch, v jeho literatúre, umení, spiritualite.

Keď sa zdalo, že režimový ateizmus definitívne zvalcuje akúkoľvek formu duchovného odporu, keď na hraniciach tým niekoľkým pútnikom, ktorí sa mohli  vrátiť z cesty do Ríma, príčinliví colníci demonštratívne trhali pohľadnice s portrétom slovanského pápeža, Fedor koncepčne pripravuje mladú generáciu kresťanských intelektuálov a – akoby mimochodom - celkom prakticky rozmýšľa, v akých priestoroch okolo Košíc by sa v budúcnosti dala slúžiť liturgia pri príležitosti pápežovej návštevy.

Po páde komunizmu vedie jedna z prvých Fedorových ciest do Ríma, kde presviedča prefekta Východnej kongregácie, kardinála Silvestriniho o tom že aj Západ potrebuje otvorenie sa cirkvám a národom Východu v ich najširšom kultúrnom a duchovnom význame. Cestuje aj do francúzskeho Chantilly, kde pripomína svojim spolubratom, jezuitom, pracujúcim v oblasti kultúry, aby sa neostýchali poučiť zo skúsenosti, ktorú získalo kresťanstvo  počas komunistického prenasledovania.

Prv než sa komukoľvek u nás, ale i v zahraničí mohlo snívať o tom, že v dohľadnej dobe sa Slovensko  aj politicky zaradí do procesu zjednocovania Európy, Fedor, ktorý sa cítil súčasne Slovákom, Slovanom i  Európanom,  a ktorý uvažoval ako slobodný, rozhľadený človek, upozorňoval na dôležitosť duchovného a kultúrneho rozmeru Európy.

Fedor, hľadajúc fakty, ktoré by najnázornejšie reprezentovali súvislosť medzi dielom Cyrila a Metoda a Európou, resp. medzi slovanskou kultúrou a ostatnými kultúrami Európy, upozorňuje na jednoznačne pozitívny, otvorený a konštruktívny postoj solúnskych bratov ku Slovanom stojacim na relatívne nižšej organizačnej, politicko-mocenskej, vzdelanostnej úrovni, i k Rímu, ktorý predstavoval vtedy už pre Byzanciu takmer nepriateľský a odcudzený Západ a jeho kultúru. Podľa neho táto ich väzba nebola iba organizačnou záležitosťou, ale vyplynula priamo z ich najvnútornejších duchovných zdrojov. Cyril a Metod boli Európanmi mimoriadnym spôsobom práve v ich schopnosti rešpektovať „inosť“ našich predkov, „inosť“ ich rodnej Byzancie i „inosť“ Ríma. Toto rešpektovanie pritom neznamenalo vytváranie  navzájom oddelených, nepriepustných sektorov, či blokov, ale  viedlo k duchovnej jednote. Na tejto duchovnej jednote celý život pracoval aj Michal Fedor.

Naša dnešná spomienka si nekladie za cieľ glorifikáciu osoby Michala Fedora. Pripomenúť si jeho život a dielo je skôr aktom vďačnosti voči Pánovi za to, že aj v pomeroch vymedzených, či skôr obmedzených bývalým ideologicky nepriateľským režimom, aj v "ilegalite ducha" dovolil aby sa zrodila a rozvinula osobnosť, ktorá svojimi myšlienkami a komplexným chápaním duchovna a ľudskej kultúry prekračovala hranice nezavinenej vlastnej i spoločenskej, materiálnej a technickej obmedzenosti a ktorá sa môže trvalo zapísať do duchovných dejín svojho národa i svojej gréckokatolíckej cirkvi.

P. Cyril Vasiľ SJ