home > Gréckokatolíci

Začiatky liturgickej reformy v gréckokatolíckej cirkvi

Obnova liturgického života v gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku sa výraznejšie začala prejavovať zdanlivo len v posledných rokoch. V skutočnosti však boli otázky liturgického charakteru predmetom záujmu v gréckokatolíckych cirkvách už od polovice 19. storočia.

Tak napríklad Ľvovská synoda, ktorá sa konala v roku 1891 je z kánonického hľadiska jednou z najdôležitejších udalostí cirkevného života gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine v 19. storočí. Po stránke liturgických predpisov a úprav sa synoda snažila nájsť strednú cestu medzi prebujnenými latinizačnými prvkami, ktoré sa objavovali vo viacerých vydaniach liturgických kníh a medzi strohým liturgickým “purizmom”, ktorý nechcel prihliadať k osobitnému vývoju situácie u gréckokatolíkov a inšpiroval sa zásadne len vzormi pravoslávnych liturgických kníh. V liturgickej oblasti mala synoda nadviazať na činnosť rímskej liturgickej komisie a paralelnej ľvovskej metropolitnej liturgickej komisie, ktoré pracovali už od roku 1883.

Taká významná udalosť akou bola Ľvovská synoda nemohla ostať nepovšimnutá ani v susedných eparchiách a zaznamenávame, že mnohé z jej rozhodnutí týkajúce sa práve liturgických otázok začali prenikať do praxe týchto susedných cirkví, akoby per analogiam. Kánonická a liturgická "osmóza" medzi dvoma cirkvami tej istej liturgickej a duchovnej tradície, akými sú metropolia Ľvov a eparchie Mukačevo a Prešov, by si zaslúžila osobitné štúdium. Tento jav môžeme sledovať v rôznych oblastiach, v liturgickej, administratívnej, pri výchove kléru, atď.

V súvise s vývojom v liturgickej oblasti po ľvovskej synode stoja za povšimnutie viaceré aktivity veľkého ľvovského metropolitu Andreja Šeptyckého. V roku 1905 udelil svoje schválenie na vydanie Liturgikona; knihu vydal Ľvovský stavropegijský inštitút a boli doň zapracované drobné liturgické opravy, ktoré si vyžiadala Ľvovská synoda z roku 1891. Podobne v roku 1926 vydal aj Trebnik. Obe tieto liturgické knihy vyšli bez výslovného schválenia Svätej Stolice, keďže metropolita sa týmto necítil byť viazaný, ako to výslovne uviedol v jednom zo svojich listov. Vo svojich predstavách liturgickej reformy však nebol dostatočne podporovaný svojimi sufragánmi, peremyšľským biskupom Jozafatom Kocylovským a predovšetkým stanislavským biskupom Jurajom Chomyšynom, ktorý bol silným odporcom akejkoľvek liturgickej očisty, označujúc takýto prístup pejoratívne za “byzantinizmus”. Napriek spomenutej domácej opozícii si však metropolita prial, aby sa liturgická reforma a obradová očista stali predmetom spoločného záujmu všetkých cirkevnoprávnych jednotiek gréckokatolíckej cirkvi. Preto v novembri (29.-30.11.) 1927 zorganizoval spoločné stretnutie biskupov vo Ľvove. Na tomto stretnutí bolo rozhodnuté vyžiadať si schválenie Svätej Stolice na editio typica všetkých liturgických kníh, ktoré by následne používali všetci gréckokatolíci. Komisia, ktorá mala pripraviť tieto knihy mala na čele ľvovského metropolitu a jej ďalšími členmi boli z peremyšľský, križevacký a mukačevský biskupi. Rokovania o týchto otázkach pokračovali aj na stretnutí v Užhorode v auguste (17.-18.08.) 1928.

Ďalšie stretnutie zainteresovaných biskupov sa uskutočnilo o rok nato v októbri (21.-29.10.) 1929 v Ríme, kde bolo rozhodnuté o vytvorení novej intereparchiálnej komisie zloženej z delegátov jednotlivých biskupov. Medzitým v roku 1929 vydalo Ľvovské stavropegijské bratstvo z iniciatívy metropolitu Šeptyckého zrevidovaný text Služebnika. Nie všetci biskupi, zvlášť nie haličskí, boli ochotní prijať ho hneď do pastoračného používania. V tejto súvislosti stojí za zmienku skutočnosť, že to bol práve mukačevský biskup Peter Gébej, ktorý svojim kňazom odporučil, aby začali slúžiť podľa tohto Služebnika. Interparchiálna liturgická komisia pracovala od 16.06.1930 na príprave ďalších liturgických kníh pod vedením pomocného ľvovského biskupa Mons. Jána Bučka. Jej členom za mukačevskú eparchiu bol Titus Myškovský (+1939) a za prešovskú Štefan Ruď (+1931). V roku 1932 (9.-15.01) sa biskupi zišli poslednýkrát, na tomto stretnutí sa definitívne dohodli, že intereparchiálna komisia predloží výsledky svojej práce Svätej Stolici a že v liturgickej oblasti bude prijaté jej rozhodnutie. Spomenutá komisia ukončila svoju činnosť v roku 1935, kedy výsledky svojej práce odovzdala Svätej Stolici. Táto sa začala kriticky zaoberať revíziou byzantsko-slovanských liturgických kníh v roku 1938, pričom hlavnú prácu odviedla trojčlenná komisia na čele s A. Raesom. Začiatkom 40-tych rokov začína séria jednotných vydaní liturgických kníh pre gréckokatolíkov odvodzujúcich svoj pôvod z brestskej a užhorodskej únie, tzv. Editio Ruthena. 10.09.1941 Svätá Stolica nariadila záväzné používanie liturgie sv. Jána Zlatoústeho podľa rímskeho vydania. V mukačevskej eparchii toto jej nariadenie bolo publikované už v lete roku 1942 a následne bol publikovaný aj vysvetľujúci list Kongregácie pre východnú cirkev zo 16.04.1943 upresňujúci spôsob vovedenia do praxe nového liturgikonu. V prešovskej eparchii biskup Gojdič bol zástancom reformných tendencií metropolitu Šeptyckého, avšak v pohnutých vojnových rokoch a bezprostredne po vojne, keď sa už schyľovalo k likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, oficiálne nenaliehal na striktnom zavedení slúženia podľa rímskeho služebnika. Vychádzal pritom pravdepodobne z presvedčenia, že prešovská eparchia bola dovtedy zo všetkých gréckokatolíckych eparchií najmenej postihnutá latinizačnými tendenciami a že potreba liturgickej reformy sa vyžadovala predovšetkým pre Halič, kde bola liturgia viac poznačená latinizujúcimi tendenciami. Jeho pomocný biskup Vasil Hopko ale v ďalších rokoch, dokonca ešte zo svojej internácie, listovne inštruoval kňazov o záväznej povinnosti prispôsobiť sa v slúžení predpisom rímskeho vydania služebnika.

Rímske vydania gréckokatolíckych liturgických kníh sa stali ďalším silným spojivom gréckokatolíkov práve v čase, keď sa začala jasnejšie definovať ich národnostná diferenciácia. To sa týka gréckokatolíkov Ukrajincov, Slovákov i Rusínov, rovnako doma, ako aj v diaspore. Rusínska metropolia v USA, podobne ako ukrajinské metropolie v USA a Kanade, počnúc 60.-tymi rokmi začali vypracovávať preklady liturgických kníh do živých jazykov - angličtiny a ukrajinčiny, pričom sa ale verne pridŕžali spoločného cirkevno-slovanského textu. Tohto vydania sa, po viacerých nie najšťastnejších experimentoch, pridŕža aj súčasný preklad liturgie do slovenského jazyka.

História prekladu liturgických kníh do moderných jazykov s mnohými peripetiami a niekedy aj kontroverziami a temnými miestami, ale aj s pozitívnymi impulzmi pre prehĺbenie chápania liturgie aj z hľadiska jej príslušnosti k pokladu cirkvi patriacemu viacerým národom, je však už osobitnou kapitolou vyžadujúcou si seriózne štúdium a samostatné spracovanie a možno aj primeraný časový odstup umožňujúci objektívnejšie zhodnotenie tohto fenoménu, ktorý sa v živote gréckokatolíckej cirkvi výraznejšie prejavil po II. vatikánskom koncile.

P. Cyril Vasiľ, SJ