home > Gréckokatolíci

Rozhovor s kardinálom Ignácom Moussom I. Daoudom, prefektom Kongregácie pre Východné cirkvi

Na čele Kongregácie pre východné Cirkvi stojí od novembra 2000 kardinál Ignác Moussa I. Daoud. Narodil sa 18. septembra 1930 v obci Meskané v Sýrii. Za kňaza bol vysvätený 17. októbra 1954. V roku 1977 sa stal biskupom Sýrskokatolíckej cirkvi v Káhire a v roku 1994 arcibiskupom sýrskej arcieparchie v Homse. V roku 1998 sa stal antiochijským patriarchom so sídlom v Libanone. V novembri 2000 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za prefekta Kongregácie pre východné Cirkvi a v nasledujúcom konzistóriu v roku 2001 ho povolal do kardinálskeho zboru. Život východných kresťanov i osobu kardinála Daouda vám priblížime v nasledujúcom rozhovore.

Vaša Blaženosť, keby ste predstavili vašu Sýrskokatolícku cirkev z ktorej pochádzate...

Sýrskokatolícka cirkev sa zrodila prakticky vo večeradle, lebo Pán Ježiš, Panna Mária a apoštoli hovorili starou sýrštinou, teda aramejsky. Aramejčina bol jazyk prvej evanjelizácie. Potom kresťania z Jeruzalema prešli do Antiochie, kde vlastne ako veriaci v Krista dostali toto meno. Sýrština sa stala jazykom celého Blízkeho Východu a kresťanské náboženstvo sa rozšírilo až do Indie. Svätý Efrém, známy básnik a teológ, dokázal v sýrskom jazyku vyjadriť svoje hlboké a vznešené myšlienky. V roku 451 Chalcedonský koncil rokoval o probléme ľudskej a božskej prirodzenosti Ježiša Krista a Sýrčania sa spojili s Koptmi a prijali monofyzityzmus. Nastala schizma do ktorej tiež zasiahol cisár Justinián a cisárovná Teodora. Vznikli tak dve paralelné cirkvi, jedna verná impériu a druhá oddelená. Výsledky sú očividné až podnes. Existujú teda dve sýrske komunity, jedna pravoslávna a druhá katolícka. Sú vzdialené no zároveň dnes blízke až tak, že počas návštevy Jána Pavla II. v Damasku v roku 2001 prvýkrát sedel s pápežom v papamobile aj gréckopravoslávny patriarcha Antiochie a celého východu Ignác I. Hazim  a najvyššia hlava sýrsko-ortodoxnej cirkvi Ignác Zakka I. Iwas.

Aká veľká je Sýrskokatolícka cirkev?

Nie veľmi. Máme iba okolo 200 000 veriacich, 11 eparchií a 15 biskupov.

Aké je miesto východných katolíckych cirkví v rámci všeobecnej Cirkvi a aký je ich vzťah k cirkvi rímskokatolíckej?

Katolícke východných  cirkví je v súčasnosti 22 a tvoria súčasť univerzálnej katolíckej Cirkvi, tak ako Rímskokatolícka cirkev, lebo sú spojené s Rímom. Nijaká z nich nemá právo „prvorodenstva“, všetky sú rovnocenné, nijaká nestojí vyššie alebo nižšie. Východné Cirkvi sú dedičmi veľkého bohatstva pre všeobecnú cirkev, lebo uchovávajú svedectvá cirkevných otcov prvých storočí. Je to poklad liturgie, teologických úvah, spirituality, hudby i disciplíny. Prvé dogmatické definície pochádzajú práve z východných synôd a koncilov. Podpora latinskej Cirkvi Západu sa začala prejavovať až  po roku 1000. Teda, východ potrebuje západ a naopak. Slová Západu neoslovia moderný svet bez slov Východu. Musíme dýchať obidvoma stranami pľúc. Jedna z východných tradícií sú aj ženatí kňazi.

Koľko je všetkých katolíkov v krajinách Blízkeho východu?

Okolo 22 miliónov. Žijú v Egypte, na Sinajskom polostrove, v Eritrei,  severnej Etiópii, v južnom Albánsku, Bulharsku, na Cypre, v Grécku, Iráne, Iraku, Libanone, Palestíne, v Sýrii, Jordánsku a v Turecku. Tiež nesmieme zabudnúť na diaspóru v krajinách západnej Európy a v Kanade a v USA. Žiaľ, na Blízkom východe namiesto kostolných veží stoja prakticky všade minarety, aj vo Svätej zemi.

Keď si vás vybral Svätý Otec, nešlo tu o nejakú „východnú voľbu“?

Tým, že mi pápež Ján Pavol II. zveril úrad prefekta Kongregácie pre východné cirkvi, chcel si ich uctiť a zdôrazniť ich význam a tiež aj ich vzťahy s Rímskou cirkvou. Ako človek Orientu poznám dobre citlivosť týchto cirkví. ktoré sú vďačné za toto gesto voči nim.

Signály otvorenia sa miešajú s tvrdým odmietaním dialógu. Na Blízkom Východe v porovnaní s Východnou Európou, kde tiež sú východné cirkvi...

Na Blízkom východe sa rozpory neprehlbujú, naopak, zbližovanie je veľmi silné. Ortodoxné spoločenstvá sa na katolícke nedívajú ako na svojich nepriateľov, ale priateľsky spolunažívajú. Pápeža prijali rovnako patriarchovia pravoslávnych cirkví ako aj katolícki biskupi. Spoločne sa modlíme a spoločne sa zúčastňujeme cirkevných slávností.

Nie je to však tak vo východnej Európe...

Historické podmienky a ich vplyv bol veľmi odlišný. Vo Východnej Európe komunistické režimy vykopali veľkú priepasť, ktorú je ťažko zasypať. Keď padol komunizmus, katolícke Cirkvi opäť získali slobodu a domáhajú sa svojich práv, čo sa pravoslávnym cirkvám nepáči a hnevá ich to. Na Slovensku otázka reštitúcií cirkevných majetkov je skoro vyriešená. Na Ukrajine, v Rumunsku a v Českej republike sú ešte problémy.

Vráťme sa k otázke ženatých kňazov... Kedysi bol ženatý klérus ja na Západe...

Iste. Latinská cirkev neskôr zvolila celibát, no na Východe ostali ženatí kňazi, a myslím si, že v Egypte, v Sýrii, Libanone, Turecku Cirkev vďaka tomu prežila moslimskú inváziu, zatiaľ čo v Tunise, Maroku a v Alžírsku autochtónna cirkev prakticky zanikla. Ženatí kňazi uchovali vieru a cirkev v dedinách, na vidieku, kde boli oporami malých spoločenstiev, ktoré by ináč boli bývali zanikli.

Myslíte si, že v blízkej budúcnosti by mohli byť ženatí kňazi aj v latinskej cirkvi?

Ak mám hovoriť ako človek Východu, myslím si, že celibát je vhodná forma života kňaza. Napokon, je možný aj u nás. Ja napríklad som si ho zvolil tiež, a zatiaľ čo jeden môj strýko sa oženil a tiež je kňazom a dobre pracuje v pastorácii.

Možno by to pomohlo prekonať krízu povolaní v západných krajinách...

Kríza kňazských povolaní nezávisí od manželstva kňazov, ale od viery. Keď táto chýba, chýbajú aj kňazské povolania: aj v celibáte aj v manželstve

Zmeňme tému. Je možný dialóg s islamom?

Islam nepredstavuje jednotný blok. Sú mnohé islamy: umiernený, fundamentalistický, šiítsky, sunitský. Každý moslim, keď ho vezmeme jednotlivo, je hlboko veriaci človek, a správa sa ako priateľ.

A keď vytvoria masu sú nebezpeční?

Je to práve mentality masy, ktorá toto nebezpečenstvo predstavuje. My na Východe sme sa naučili spolunažívať s islamom už 14. storočí. Islam, vo všeo­bec­nosti rešpektuje veriacich iných náboženstiev. To, čo sa treba obávať, je islam fundamentalistický...

Pápež sa islamu nebojí...

To ukázal, keď prišiel v Damasku prekročil prah mešity. Bola to veľká udalosť pre celý moslimský svet, ktorá ukázala, že medzináboženský dialóg je možný. Ak chápeme náboženstvá v ich pravom význame, medzi sebou nebojujú. Otázka Blízkeho Východu, arabsko-izraelský konflikt je politického charakteru. Sú to predovšetkým politické problémy.

Prítomnosť katolíkov v tejto oblasti je však stále menšia a menšia čoraz slabšia. Bez kresťanov Blízky Východ už nebude Blízkym Východom. Prečo katolíci opúšťajú tento priestor a kto je za to zodpovedný?

Nútia ich k tomu viaceré okolnosti: Predovšetkým pretrvávajúca vojna, neistota, biedna ekonomická situácia a nemožnosť vybudovania si lepšej bu­dúcnosti. Zodpovednosť treba vidieť na rozličných úrovniach. Spomeniem aspoň dve: je to rozdelenie kresťanov a medzinárodná politika, ktorá nepod­poruje spravodlivý mier.

Dňa 29. júna sa ekumenický patriarcha Bartolomej I. z Konštantinopolu stretol pápežom Jánom Pavlom II. Je to ďalší povzbudzujúci signál...

Iste. Ja som bol spolu s patriarchom Bartolomejom v Istanbule 14. mája. Vždy som rád takýmto stretnutiam, najmä ak sú v mene Pánovom. A toto bolo takéto, lebo sme si pripomenuli prvé objatie pápeža Pavla VI. s patriarchom Atenagorasom. Po štyridsiatich rokoch vidíme ešte viac, aký malo význam, aká bola jeho historická a ekumenická dôležitosť, ktorú 2. vatikánsky koncil zdôraznil a rozvinul.

Vy ako kardinál sa môžete zúčastniť prípadného konkláve, ďalší východní patriarchovia nie. Mohol by sa tento stav zmeniť?

Katolíckych východných patriarchov je šesť, pápež nevstupuje do voľby ani jedného, a ak patriarcha nie je zároveň kardinál, nie je členom rímskeho kléru, takisto nevstupuje do voľby pápeža. Z právneho hľadiska je tento stav pochopiteľný, no nikde nie je povedané, že by sa to v budúcnosti nemohlo zmeniť.

P. Cyril Vasiľ, SJ