V roku 1748 jágerský latinský biskup František Barkóczy, po svojej pastoračnej návšteve v Mukačeve považoval za nevyhnutné sťažovať si v Ríme na grécko-katolíckeho mukačevského biskupa a jeho kňazov, za to, že podávajú Eucharistiu deťom pred dosiahnutím veku používania rozumu.  Ako sa vlastne v Cirkvi vyvinula táto tradícia, kedy došlo k jej zmene a aký je súčasný postoj cirkvi k tejto otázke? Povieme si o tom niečo v našom dnešnom príspevku.

Tradícia cirkvi ohľadom eucharistického prijímania detí je bohato doložená od prvých storočí. Prvotné pramene potvrdzujú jednotu takejto praxe, ako na Východe tak na Západe. Táto prax súvisela okrem iného s princípom jednoty troch sviatostí kresťanskej iniciácie: krstu, myropomazania a Eucharistia. Medzi mnohými dokumentmi, ktoré dosvedčujú trvanie a rozšírenie praxe eucharistického prijímania detí aj na stredovekom Západe, možno spomenúť: Gelaziánsky a Gregorov Euchológion,  Ordo Romanus zo VII. stor. atď. V Lateránskej bazilike sa tiež praktizoval zvláštny obrad prijímania. Eucharistia bola rozdávaná po omši diakonom, ktorý, namáčajúc malíček v kalichu, dával ochutnať trochu konsakrovaného vína na pery dieťaťa. Takýto spôsob udeľovania eucharistie odrážal rímsky zvyk, potvrdený v XII. storočí pápežom Paschálom II. (1112-1114), keď pre prijatie Eucharistie sa prijímajúci zvyčajne rozlišovali na capaces (t.j. byť schopný prijať pod obidvoma spôsobmi) a na incapaces (t.j. malé deti, ktorým sa dávala Eucharistia iba pod spôsobom vína).

Aj významní západní teológovia scholastickej epochy, ako Hugo od sv. Viktora, Regino z Prüm, Radulfo z Ardene, Guglielmo z Champeaux, predvídali ako prirodzenú prax eucharistické prijímanie detí. Medzitým kresťanský východ kľudne pokračoval v starobylej ekleziálnej praxi a udeľoval Eucharistiu deťom nielen v čase vysluhovania sviatosti kresťanskej iniciácie, ale tiež v iných liturgických sláveniach.

Prax prijímania detí sa začala na Západe vytrácať medzi XII. a XIII. storočím. Dôvody tejto skutočnosti sa musia hľadať v postupnom odlučovaní veriacich od prijímania pod spôsobom vína, ba viac, v postupnom odlučovaní od prijímania všeobecne a v rastúcom postoji k Eucharistii sústredenom viac na adoráciu a eucharistickú pobožnosť ako na prijímanie Z doktrinálneho hľadiska bola vo všeobecnosti upravená prax prijímania 21. kapitolou IV. Lateránskeho koncilu (1215). Tento dekrét nezamýšľal explicitne modifikovať prax prijímania detí, ale chcel predovšetkým reagovať na všeobecný úpadok praxe spovede a prijímania. Vskutku koncil určil, že každý veriaci, ktorý dosiahol vek rozlišovania, musel sa spovedať aspoň raz ročne a mal prijať zbožne sviatosť eucharistie aspoň na Paschu.

V tomto nariadení – pokiaľ ide o otázku pokiaľ týkajúcu sa možného prijímania detí – môžeme považovať ako kľúčové termíny vlastne náznak na vek rozlišovania a  na aspekt zbožnosti v eucharistickom prijímaní. Podobne aj Tridentský koncil na túto otázku odpovedal, že deti, ktoré ešte nepoužívajú rozum, nie sú povinné  prijať eucharistiu, ale zároveň koncil nechcel zavrhnúť prax prvotnej cirkvi. Zavrhnutie naopak bolo vyhlásené proti tým, ktorí chceli prehlásiť doktrínu o nevyhnutnosti eucharistického prijímania detí.

V období po Tridentskom koncile začínajú sa objavovať prvé znaky aplikácie tridentského učenia aj smerom ku Východným katolíckym cirkvám. V priebehu nasledujúcich storočí bola prax udeľovania Eucharistie malým deťom postupne zrušená, alebo prakticky zanedbaná, vo všetkých katolíckych východných cirkvách. Až v nedávnom pokoncilovom období, najmä pri príležitosti formovania nového východného Kódexu, sa táto otázka dostala znova do centra pozornosti. Bývalý tajomník Kongregácie pre Východné Cirkvi Mons. Miroslav Marusyn napríklad už v úvodnej štúdii kánonov o myropomazaní. zdôrazňoval, že tradičná východná disciplína predpisuje prijímanie novopokrstených ako dokončenie iniciácie v nadprirodzenom živote.

Kánony 697 a 710 CCEO dnes dovoľujú – a v podstate aj navrhujú – návrat k starobylej cirkevnej praxi udeľovať Eucharistiu deťom a to ako v rámci sviatostí kresťanskej iniciácie tak aj v nasledujúcom období, a to aj pred užívaním rozumu. Bude úloha jednotlivých cirkvi sui iuris obnoviť zanedbanú, či zrušenú prax a vytvoriť v tejto veci vhodné normy partikulárneho práva.

O  spojitosti medzi sviatosťami iniciácie pojednáva Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu Kánonov Východných Cirkvi, v č. 42, v ktorom sa pripúšťa, že „v ostatných storočiach sa však aj v rôznych východných katolíckych cirkvách táto prax zmenila, a to najmä vplyvom vonkajších tlakov, vychádzajúcich zo zmien pastoračných a duchovných postojov Západu, ktoré sú síce pochopiteľné, ale z hľadiska východného dedičstva sú cudzie a mimo línie dynamizmu vlastného východnému dedičstvu.“ Ale dokument sa nezastavuje pri konštatovaní minulosti. Zvlášť dôležité je  nasledujúce vyjadrenie (č. 42) Inštrukcie: „Tam, kde sa tradičná prax stratila, kódex vyžaduje ozajstnú reformu a aplikáciu predpísaných noriem podobne, ako si to pre latinskú cirkev vyžadovala koncilová Konštitúcia o posvätnej liturgii. Bezpodmienečne sa musí zariadiť predovšetkým hlbšie štúdium starej praxe. V tom môže napomôcť porovnávanie rukopisov a tlačených liturgických kníh, vydaných východnými katolíkmi, ale aj pravoslávnymi. Ďalej treba mať na zreteli aj stále používanú prax v pravoslávnej cirkvi. Takisto sa treba postarať o nevyhnutnú výuku, aby dôvody týchto zmien pochopili všetci: klérus, teológovia, kresťanský ľud. Zatiaľ, čo sa bude zavádzať obnovená prax, je potrebná nevyhnutná katechéza neoiniciovaných detí, len čo schopné priblížiť sa k chápaniu tajomstiev viery a pokračovať v nej, až kým nedospejú.

Celý proces obnovenia praxe udeľovania Eucharistie malým deťom vyžaduje tvorivé úsilie, aby sa primerane prešlo k novej praxi v nadväznosti na súčasný život. Jedná sa o neľahký, ale nevyhnutný zásah, ak sa skutočne chce oživiť vlastné dedičstvo na úžitok celej Cirkvi. Správna aplikácia toho, čo je stanovené v Inštrukcii, mala by priniesť obnovu jednoty sviatosti iniciácie, zahrňujúc eucharistické prijímanie novopokrstených detí. Možnosť udeliť prijímanie deťom sa ale nesmie obmedziť na rámec vysluhovania sviatosti iniciácie. Ako sme vyššie uviedli, CCEO v kán. 710 tvrdí, pokiaľ ide o účasť detí na Božskej Eucharistii po krste a myropomazaní svätým myrom, nech sa zachovajú, použijúc patričnú obozretnosť, predpisy liturgických kníh vlastnej Cirkvi sui iuris. Ale čo sa musí robiť, keď – z rôznych dôvodov – liturgické knihy východných katolíkov ohľadom toho neuvádzajú žiadne špecifické normy? Uskutočnenie tohto kánona bolo tiež komentované Inštrukciou v č. 51. Keď sa zhrnie to, čo sa v ňom predpisuje, vidíme, že – v prípade, že príslušné normy na prijímanie neofytov sa nenachádzajú v legislatíve niektorej východnej katolíckej cirkvi, ktoré často odsúvali prvé prijímanie na školský vek – bude úlohou kompetentných autorít učiniť patričné opatrenia, aby sa vrátilo k starobylej praxi a vypracovať najvhodnejšie normy vlastnej tradície. Nedostatok náležitých odkazov na liturgické knihy (spôsobené aj skutočnosťou, že napr. obrad krstu bol vytvorený pre dospelých a následne, bez nejakej zmeny, praktizovaný aj pre deti) nesmie byť považovaný za prekážku, aby sa nanovo uviedla táto starobylá prax.

Môžeme teda uzavrieť túto našu štúdiu a stotožniť sa s potrebou obnovenia praxe udeľovania Eucharistie deťom deťom, ako je prezentovaná vo spomenutej Inštrukcii, ktorá hovorí: „V konečnom dôsledku – udelenie eucharistie deťom neofytom nie je ohraničené na samu chvíľu slávenia iniciácie. Eucharistia je chlebom života a deti sa ním majú stále živiť, totiž od krstu aj naďalej, aby mohli duchovne rásť. Spôsob ich účasti na eucharistii bude zodpovedať ich schopnosti: najprv bude odlišná od účasti dospelých, nevyhnutne bude menej vedomá a menej rozumová, ale postupne sa skrze milosť a pedagógiu sviatosti rozvinie, aby rástla «až do stavu dokonalosti a úplnej zrelosti v Kristovi» (Ef 4, 13). Sviatosť je dar, ktorý vždy pôsobí účinne, ale vždy iným spôsobom, pretože i osoba je vždy iná. Osobitné slávenia, ktoré zodpovedajú jednotlivým etapám ľudského rastu, môžu azda byť nejako užitočné pre pedagógiu viery a sprevádzať povinnú katechézu detí a mládeže, ale musí byť jasné, že iniciácia do Kristovho tajomstva je úplná už od prijatia prvých troch sviatostí.“

P. Cyril Vasiľ, SJ