home > Gréckokatolíci

Kult svätého Demetra

Pred niekoľkými dňami, 26. októbra sme slávili sviatok sv. Demetra, jedného z prvých svätcov uctievaných na Slovensku. Pôvod jeho kultu siaha do čias misie solúnskych bratov, neskončil však zánikom veľkej Moravy. Aj potom, v rano-uhorskom štáte boli väzby na veľkomoravskú dobu a kultúru posilňované kontaktmi s východnými kultúrnymi a duchovnými centrami prostredníctvom rodinných zväzkov arpádovskej dynastie s byzantským a kyjevským dvorom. Sviatok sv. Demetra sa v Uhorsku vždy svätil podľa východného zvyku 26. októbra, a nie 8. novembra, ako ho svätila cirkev západná. Potvrdzuje nám to záznam v Nitrianskom evanjeliári z prelomu 11.–12. storočia, ako aj tzv. Prayov kódex (Sacramentarium Boldvense), takisto z 12. storočia. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že sviatok sv. Demetra uvádza aj rukopisné calendarium krakovskej kapituly z 13. st ., teda z obdobia, keď boli v Poľsku vedome vyhladzované všetky stopy slovanskej liturgie. Svätodemetrovský kult sa do Poľska mohol podľa mienky prof. Dvorníka dostať iba z Veľkej Moravy.

Z roku 1138 sa nám zachoval zoznam zamestnancov na majetkoch prepoštstva v Dimiši (Dömös) pri Ostrihome. Samotné patrocínium prepoštstva sa vzťahuje na sv. Demetra. Medzi zamestnancami väčšina mien nie je ešte odvodená z mien kresťanských svätcov, ale vyjadruje niektorú charakteristiku osoby, alebo jej pôvod. Z ostatných “kresťanských” mien, teda mien, ktoré sa vzťahujú na patrónov - svätcov, sa stretávame so svätcami západného typu, ako je Martin, Vojtech, Sebastián. Popri menách apoštolov a všeobecne známych svätcov ako Jozef, Tomáš, Lukáš, Jakub, Barnabáš, Blažej tu nachádzame typicky východné krstné mená ako: Mikuláš (v tvare Mikula), Bazil (v tvare Vasil). Meno Demeter však nachádzame vo viacerých variantoch, napr. Demus (Demuš), Dímisa (Dimiša), Dímís (Dimiš), Dimus (Dimuš), Dimiter. Čo sa týka frekvencie výskytu mena Demeter, alebo jeho variantov, jednoznačne je najčastejšie používaným meno z kresťanských patrónov. Aj tento detail môžeme považovať za znak pokračovania kultu sv. Demetra na územiach pôsobenia sv. Cyrila a Metoda.

Liturgický kult sv. Demetra v týchto storočiach potvrdzujú aj cyrilské listy nájdené v Ostrožnici. Sú to pergamenové zlomky minejí, pochádzajúce z 11.–12. storočia. Je pozoruhodné, že obsahujú práve úryvok z kánonu na počesť sv. Demetra, pričom k textu, ktorý nám zachovali, nie je známy grécky, alebo iný starosloviensky vzor, či variant. Táto skutočnosť by sa dala možno vysvetliť ako prejav miestnej liturgickej tvorby, ktorá nadväzuje na veľkomoravskú tvorbu liturgických textov na počesť sv. Demetra.

Ďalšiu ukážku recepcie a transformácie kultu sv. Demetra predstavuje aplikovanie charakteristík svätca podľa jeho legendárneho životopisu do životopisných legiend nových uhorských svätcov. Za jednu z ukážok pokladajú odborníci aj legendu o sv. Ladislavovi. Zo Slovenska poznáme aj ďalšie, svojím spôsobom kuriózne zaradenie kultu sv. Demetra do latinského liturgického a kultúrneho prostredia. Je ním pozoruhodný pamiatkový artefakt, vyšívaný dorsálny pruh kasuly, ktorá je majetkom Dómu sv. Alžbety v Košiciach. Tento pás o rozmeroch 96,5 x 12,5 cm má na zlatom, cikcakovito vyšitom podklade v arkádach zoradené postavy archanjela Gabriela, sv. Jána Zlatoústeho, sv. Gregora Teológa, sv. Cyrila Alexandrijského a sv. Demetra. Postavy sú označené nápismi v gréčtine. Podľa mienky prof. Okuneva je zvyškom byzantského epitrachilu. Predpokladá sa, že pás pochádza zo Solúna, z konca 14. storočia. Iste by bolo zaujímavé, keby sme vedeli, kedy, ako a prečo sa dostal do Košíc.

Ďalším dôležitým  a veľmi výrečným dokladom kultu sv. Demetra sú chrámy, ktoré sú mu zasvätené. J. Hudák vo svojej publikácii o patrocíniách na Slovensku uvádza tri prípady patrocínia sv. Demetra z prostredia latinskej cirkvi (Bušince, okr veľký Krtíš; Horné Mladonice, okr. Zvolen; Ražňany, okr. Prešov – tu je najstarší chrám, pochádzajúci  z roku 1510). Spomedzi gréckokatolíckych chrámov je na Slo-vensku 16 chrámov zasvätených sv. Demetrovi. Sú to cerkvy v obciach Bukovce, Ha-nigovce, Hrabské, Juskova Voľa, Korunková, Malé Staškovce, Matiaška, Medvedie, Nižný Mirošov, Obručné, Poráč, Regetovka, Rovné, Roztoky, Svetlice a Údol. Ako vidíme, najpočetnejšie je zastúpený okres Svidník so siedmimi chrámami sv. Demetra. Pôvod väčšiny chrámov je doložený maximálne z 18. storočia, pretože často ide o novšie chrámy, postavené na mieste predošlých drevených. Aspoň v jednom prípade však máme bezpečne doložené patrocínium sv. Demetra aj zo 17. storočia. Ide o list – svedectvo o kňazskej vysviacke, ktorú biskup Peter Parténius Petrovič udelil Alexejovi, synovi farára z Rovného, pričom ho ustanovil za kňaza pro eccla S. Demetrii in pago Rovna situata. Hoci dnešný chrám v Rovnom je až z roku 1782, na základe tohto dokumentu môžeme potvrdiť patrocínium sv. Demetra v obci Rovné už minimálne pre rok 1657.

Osobitnú pozornosť by zasluhovalo štúdium ikonografie sv. Demetra na našom území. V jednotlivých chrámoch, ktoré sú sv. Demetrovi zasvätené sa podľa ikonografických pravidiel byzantskej cirkvi má nachádzať na ikonostase aj zobrazenie patróna chrámu. Zaiste, že aj pri stvárňovaní tejto ikonografickej témy sa uplatnila miestna umelecká citlivosť a nasledovanie typických ikonografických postupov a kánonov zobrazovania prešlo najmä v podmienkach severovýchodnou Slovenska nezanedbateľnou transformáciou, ktorá sa prejavila aj v sociálnom posune jeho úcty. Na našom území mala rozhodujúci vplyv na oživenie a nové etablovanie byzantského obradu valašsko-rusínska kolonizácia (14. – 17. stor.). Jej predstavitelia sa najmä v jej prvej fáze vyznačovali polokočovným pastierskym životom, ktorý sa až následne stabilizoval do trvalejšieho vytvárania osád. Pastiersky charakter života však zohral dôležitú úlohu aj pri formovaní zvykoslovia a ľudovej slovesnosti.

Sviatkom sv. Demetra sa končila letná pastierska sezóna, valasi sa vracali do obcí a dostávali odmenu za letnú sezónnu prácu. Odtiaľ pochádza aj príslovie: “Už je po Mitre (sviatok sv. Demetra), už valachom svitne!” Istým spôsobom sa takto sv. Demeter, vy Byzancii považovaný za patróna vojakov, stával patrónom novej sociálnej skupiny - pastierov. V miestnom, slovenskom kultúrno-sociálnom kontexte, totiž nepredstavovala vojenská vrstva závažnejšiu spoločenskú skupinu a predovšetkým u príslušníkov východného obradu sa obraz vojaka skôr mohol spájať s predstavou “cudzieho” elementu, väčšinou nepriateľsky naladeného voči miestnemu obyvateľstvu. Sviatok sv. Demetra tak dostal vo svojej histórii ďalší rozmer ktorý je zachytený aj z etnografického hľadiska v tejto podobe: “Na Mitra (26. októbra) boli ‘pastierske’, alebo ‘valaské’ hody. Podľa popisu z roku 1866 bača a valasi v nových sviatočných šatách, vyhrávajúc na gajdách, prišli do kostola, kde obetovali syr a oštiepky. Po vyúčtovaní s majiteľmi oviec bola spoločná hostina, pri ktorej nechýbala hudba, spev a tanec. V podobnej forme, pravda vo viacerých regionálnych variantoch pretrvalo mitrovanie približne do polovice 20. storočia.”

Kult sv. Demetra predstavuje na našom území jeden z najstarších kultov svätcov, čo je dostatočným dôvodom k prehodnoteniu pozornosti, ktorá sa u nás tomuto svätcovi a jeho kultu venuje (alebo, žiaľ, skôr nevenuje). Tak ako každé duchovné i etnické spoločenstvo, aj Cirkev na Slovensku potrebuje k svojmu harmonickému rozvoju pevné spojenie so svojimi koreňmi.  V prípade, že niektoré tieto spojivá boli prerušené, každý živý organizmus sa usiluje o ich revitalizáciu. V tomto kontexte aj tento náš príspevok chce slúžiť ako podnet k cieľavedomejšej snahe všetkých zainteresovaných činiteľov o revitalizáciu spojenia s našimi duchovnými koreňmi, ktoré sa prejavujú aj vo vyše tisícstoročnej úcte sv. Demetra.

P. Cyril Vasiľ, SJ