Pred niekoľkými dňami si prešovská eparchia pripomenula druhé výročie biskupskej konsekrácie vladyku Jána Babjaka. Podľa súčasných právnych noriem, sú biskupi pre našu cirkev priamo menovaní Svätým Otcom. V iných východných cirkvách, ktoré sú organizačne na vyššej úrovni je tento proces iný. V našom dnešnom vysielaní si trochu osvetlíme, akým spôsobom, podľa východného cirkevného práva – prebieha voľba, či menovanie biskupov vo východných cirkvách, ktoré sú cirkvami patriarchálnymi.

Príprava kánonov týkajúcich sa voľby biskupov v patriarchálnych cirkvách bola od začiatku poznačená snahou o nájdenie takého spôsobu, ktorý by Rímskemu Veľkňazovi “v jednotlivých prípadoch“ zabezpečil možnosť zásahu do procesu voľby biskupov, ale súčasne, ktorý by tak urobil spôsobom čo najrozumnejším a čo najviac harmonizujúcim s dôstojnosťou jeho úradu.

V rámci prípravnej skupiny Coetus de sacra Hierarchia sa takmer všetci východní členovia zasadzovali za to, aby termín potvrdenie voľby - confirmatio bol nahradený termínom assensus. Termín assensus by skôr znamenal „odobrenie” či „zhodu”, akési „nihil obstat” k úkonu, ktorý však vykonáva iný. Vo vzťahu k osobe pápeža má byť termín assensus v CCEO chápaný ako nástroj, ktorým Rímsky veľkňaz môže dôstojne, účinne a múdro využívať svoje právo zasiahnuť v jednotlivých prípadoch.

Pokúsme sa teraz zhrnúť aspoň základné body postupu voľby biskupov v patriarchálnych cirkvách.

Pred voľbou biskupa, po tom, čo členovia synody biskupov patriarchálnej cirkvi zozbierali príslušné informácie o kandidátoch, pošlú ich patriarchovi, ktorý ich doplní. Synoda biskupov potom zostaví zoznam kandidátov na biskupstvo, ktorý patriarcha pošle Rímskemu veľkňazovi ad assensum obtinendum, teda na udelenie zhody. Tento assensus Rímskeho veľkňaza možno chápať ako vyjadrenie, že nemá nijaké výhrady voči nikomu z kandidátov.

V prípade, že by pápež mal nejaké výhrady voči niektorému kandidátovi, ten je vyčiarknutý zo zoznamu kandidátov. Samotný proces dosiahnutia pápežskej zhody je nasledovný.

Po zaslaní žiadosti o pápežský assensus:

„Kongregácia pre východné cirkvi, nasledujúc svoju prax, môže – ak to bude považovať za vhodné – doplniť prijaté informácie, vypočujúc si dôveryhodné osoby buď priamo, alebo zveriac túto úlohu príslušnému reprezentantovi Svätej stolice.

Ďalej si toto dikastérium zabezpečí pre jednotlivých kandidátov nihil obstat Kongregácie pre učenie viery.

Nakoniec sa pripraví list, ktorý sa predloží Svätému Otcovi. Tento list, tzv. Foglio di Udienza, je prerokovaný počas audiencie, ktorú Svätý Otec udelí kardinálovi Prefektovi, alebo je preložený pápežovi cez substitúta Štátneho sekretariátu.

Prieskum ktorý vykonáva Svätá stolica ohľadom kandidátov navrhnutých patriarchálnou synodou, môže priviesť k neodporúčaniu udelenia súhlasu Svätého otca pre jedného, alebo druhého kandidáta.“

Ak teda kandidát, ktorého synoda zvolila, je v zozname episkopabilných”, ktorých Rímsky veľkňaz už predtým odobril, možno mu hneď oznámiť jeho zvolenie.

Ak by sa kandidát zvolený synodou nenachádzal v pápežom odobrenom zozname možných biskupských kandidátov, potom sa postupuje podľa k.185, teda pri zachovaní tajomstva (aj voči zvolenému) sa voľba oznámi Apoštolskej stolici a vyžiada sa súhlas Rímskeho veľkňaza. Až po jeho dosiahnutí možno o prebehnutej voľbe informovať zvoleného. Zvolený kandidát sa musí k voľbe vyjadriť do ôsmich dní odvtedy, ako mu bolo oznámené zvolenie.

Od najstarších čias v Cirkvi patrila biskupská vysviacka medzi typické kolegiálne úkony, skrze ktoré sa prejavovala apoštolská postupnosť a jednota Cirkvi. Už prvý apoštolský kánon prikazoval, aby bol biskup ordinovaný dvoma alebo tromi biskupmi.

Prvý nicejský koncil zasa predpisoval, aby biskupa ustanovovali všetci biskupi provincie, a ak by to nebolo možné, tak aspoň traja s písomným súhlasom ostatných biskupov. Aj CCEO potvrdzuje túto starobylú prax, keď ustanovuje, že v niektorých prípadoch ad normam iuris môže byť udelenie biskupskej vysviacky vyhradené pápežovi, patriarchovi, alebo metropolitovi.

Voľba biskupov je spolu s legislatívnou schopnosťou jedným z najdôležitejších právnych aktov, ktorý vykonáva synoda biskupov patriarchálnej cirkvi. Mimoriadne dôležitý teologický a ekleziologický význam tohto úkonu je zrejmý.

Pri súčasnej formulácii kánonov týkajúcich sa tejto voľby, bolo potrebné zladiť starobylé tradície synodálnej voľby, tradičné práva patriarchov pri prezentovaní kandidátov ako aj právo Rímskeho Veľkňaza vyjadriť sa k osobe budúceho člena biskupského kolégia, ktorý sa biskupskou vysviackou včlení do biskupského zboru a ktorý k tomu musí byť v apoštolskom spoločenstve so všetkými členmi kolégia a v prvom rade s jeho hlavou, Petrovým nástupcom na rímskom stolci.

Samozrejme, že je legitímne klásť si otázku, či súčasná formulácia kánonov je vyhovujúca, a či naozaj dostatočne aplikuje práva a výsady podľa dávnych tradícií každej cirkvi a ustanovení všeobecných cirkevných snemov spolu s ich potrebným prispôsobením sa dnešným podmienkam.

Logicky môžeme predpokladať, že Rímsky Veľkňaz, ktorý je tvorcom a zákonodarcom súčasnej právnej normy, považuje takto ustálenú prax za dostatočne vyhovujúcu všetkým vyššie zmieneným kritériám.

Zo strany východných katolíckych patriarchov a iných hierarchov sa niekedy objavujú priania, aby sa predovšetkým zo strany Svätej stolice zrýchlil proces poskytnutia odpovede na žiadosť o pápežský assensus s menami episkopabilných kandidátov.

Vo vzťahu k celému komplexu pokoncilových noriem týkajúcich sa voľby biskupov v patriarchálnych cirkvách však v zásade vládne aj na kresťanskom Východe presvedčenie o ich vhodnosti a užitočnosti. Korektné napĺňanie právnych noriem aj v tejto citlivej oblasti voľby biskupov patriarchálnych cirkví je podmienkou harmónie a porozumenia, ktoré má vládnuť v Cirkvi.

Cyril Vasiľ SJ