home > Gréckokatolíci

Z dejín duchovného spevu

Minulý víkend sa v Košiciach v Centre spirituality Východ-Západ Michala Lacka uskutočnila medzinárodná vedecká konferencia "Počiatky kresťanskej hudby v Európe", na ktorej sa zúčastnili renomovaní muzikológovia a iní odborníci na cirkevnú hudbu z celej Európy i USA.

Táto dôležitá medzinárodná vedecká aktivita je aj pre nás príležitosťou, aby sme si priblížili aj niekoľko informácií z dejín našej liturgickej a duchovnej hudby, najmä z oblasti liturgického spevu.

Pri zrode nášho chrámového spevu slúžili bezpochyby za vzor pôvodné grécke melódie. Dosvedčuje to aj ľubľanská varianta Žitia Konštantínovho, slovami:

„(Konštantín) preložil celý cirkevný poriadok, naučil ich utreni i hodinkám, obednici, večierni i povečerii aj eucharistickej službe a nechal ich tam učiť aj iné náuky, gramatiku a muziku.“

Tieto melódie si však postupom stáročí jednotlivé slovanské národy upravovali a pretvárali podľa vlastnej mentality. Nedostatok písomných záznamov nám neumožňuje sledovať všetky etapy tohto vývoja.

Dôležitú úlohu zohrala funkcia cirkevných spevákov - kantorov, ktorí si často z generácie na generáciu odovzdávali jednotlivé nápevy. Prirodzený talent nahrádzal vyššie teoretické hudobné vzdelanie.

Formácia týchto kantorov prebiehala však často aj v špecializovaných strediskách, pri kláštoroch a v neskoršom období v seminároch, resp. učiteľských akadémiách.

Prvú takúto inštitúciu v našej cirkvi zriadil v roku 1794 biskup Andrej Bačinský, keď v Užhorode otvoril školu pre kantorov a cirkevných učiteľov.

Zjednocovanie cirkevných obradov sa dotýkalo viacerých oblastí cirkevného života. Už v roku 1792 mukačevský biskup Bačinský vyslal dvoch svojich baziliánskych mníchov do kyjevo-pečerskej lavry, aby sa tam zdokonalili v obradosloví. Bačinský si prial aby sa z obradu mukačevského biskupstva odstránili nepresnosti a aby sa zjednotil s obradom používaným na Ukrajine.

Nedostatok tlačených kníh a notového materiálu však bol prekážkou širšieho zapojenia ľudu pri niektorých náročnejších liturgických slúženiach.

Prvé pokusy o odstránenie prekážky nedostatku príslušných kníh a následnej nejednotnosti, vidíme v zostavovaní notovaných príručiek liturgického spevu, tzv. Irmologionov. Názov pochádza z gréckeho eiro = zjednocujem, zväzujem. Irmos je teda prvý tropár v kánone, jednotiaci vzor, podľa ktorého sa skladajú a spievajú ďalšie liturgické piesne. Zbierka týchto vzorových nápevov sa teda začala nazývať Irmologion.

Tradične hlavnou zložkou Irmologionu býva tzv. Oktoich - Osmohlasnik, teda súbor ôsmich rozličných vzorových nápevov na spievanie jednotlivých menlivých častí liturgie, večierne a utierne. Zvyčajne býva doplnený aj nápevmi akathistov a molebenov, nápevmi používanými pri slávení jednotlivých sviatostí a svätenín a na jednotlivé sviatky liturgického roka, na obdobie pôstu a najmä Veľkej noci.

Pri príprave kantorov v mukačevskej eparchii sa okrem miestnej tradície vyučoval spev aj na základe haličských irmologionov. Dovoz liturgických kníh a aj speváckych príručiek z Haliče umožnil čerpanie z tamojšej hudobnej tradície.

Jeden z rehoľníkov vyslaných Bačinským, mních Dionýz, doviezol domov napr. kompletnú 12 zväzkovú Mineju vydanú v roku 1787.

Jeden z najznámejších tvorcov a rozširovateľov ešte rukopisných Irmologionov v mukačevskej eparchii bol šarišský rodák Ivan Juhasevič (1741-1814), ktorý koncom 18. a zač. 19. stor. svojou činnosťou značne prispel k zjednocovaniu rôznych variant ľudového liturgického spevu.

Jeho rukopisné irmologiony boli používané napr. v Kamionke a v Stráňanoch (Folvarku) na Spiši, ale aj v obci Nevické pri Užhorode. Juhasevič ručne prepísal viac ako 38 irmologionov, ktoré sa potom používali v rozličných farnostiach. Opieral sa pritom o vydanie, ktoré pripravil Josif Horodeckyj pre tlač vo ľvovskej tlačiarni sv. Juraja roku 1707.

Niektoré vzácne exempláre týchto jeho rukopisných irmologionov sú dnes uložené v bibliotéke Karlovej univerzity v Prahe a v múzeu vo Svidníku.

Pre rozvoj liturgického spevu, predovšetkým ľudového spevu je dôležitým medzníkom rok 1866, kedy Andrej Popovič, farár vo Veľkej Kopani vydal tzv. Veľký Zborník, ktorý bol akýmsi výťahom z rozličných liturgických kníh na obdobie celého liturgického roku.

Táto kniha konečne umožnila široké zapojenie veriacich do liturgie, zvlášť do modlitby večierne a utierne. To so sebou prinieslo aj nový rozkvet ľudového chrámového spevu, ktorý na rozdiel od rafinovaných a náročných mníšskych nápevov jednotlivých kláštorov sa vyznačuje svojou relatívnou jednoduchosťou, mohutnosťou a vysokou melodickosťou.

Tento typ spevu, cerkovnoje prostopinije sa nakoniec stal jednotným a oficiálnym nápevom našej cirkvi. Zásluhu na tom majú predovšetkým dve osoby: Ivan Bokšaj a Josif Malinič.

Roku 1906, mukačevský biskup Július Fircák, v snahe o zjednotenie cirkevného života v svojej eparchii, na základe odporúčania eparchiálnej snody konanej v Užhorode v roku 1903, obrátil svoju pozornosť aj na oblasť cirkevného spevu.

Využil tú skutočnosť, že v tom čase bol dirigentom v užhorodskej katedrále mimoriadne talentovaný 32 ročný o. Ivan Bokšaj, ktorý bol poverený náročnou úlohou zreorganizovania a kodifikovania nášho liturgického spevu.

Pri tejto jeho úlohe sa mu stal neoceniteľným pomocníkom, ba vlastne hlavným prameňom jeho práce, kantor užhorodskej katedrály Josif Malinič.

Malinič z rozličných nápevov rozsiahlej mukačevskej eparchie sa opieral predovšetkým o ten variant spevu, ktorý existoval v okolí Užhorodu a ktorý najlepšie ovládal. Bokšaj trpezlivo zapisoval predspevované nápe-vy, opravoval ich iba v najnutnejších prípadoch, poslúžiac si už existujúcimi irmologionmi miestnymi, alebo ukrajinského pôvodu.

Takto spoločne zostavené Cerkovnoje prostopinije vyšlo tlačou roku 1906 v Užhorode v staroslovienčine a v Budapešti vyšlo maďarské vydanie obohatené o klavírny sprievod.

Jeho užhorodské vydanie Cerkovnaho prostopinija sa stalo oficiálnym predovšetkým pre celú mukačevskú, a neskôr aj pre prešovskú eparchiu, kde slúžilo ako základná príručka pri výchove kňazov v seminári a pri príprave kantorov a učiteľov cirkevných škôl.

Melódie liturgického spevu, ktoré sa týmto spôsobom ustálili sa stali vý-znamným zjednocovacím prvkom medzi všetkými gréckokatolíkmi, ktorí odvodzujú svoj historický pôvod z mukačevskej eparchie, nech sa už dnes hlásia k rusínskemu, slovenskému, ukrajinskému, ale aj maďarskému etniku.

Nejde pritom o zanedbateľnú skutočnosť, keďže tieto melódie sa neskôr preniesli aj do USA a do Kanady, kde sa organizovali gréckokatolícke farnosti z emigrantov pochádzajúcich z mukačevskej a prešovskej eparchie.

Aj v štátoch bývalej Juhoslávie ich spievajú rusínski veriaci križevackej eparchie, a ako tzv. bačvansky nápev sú známe aj gréckokatolíkom iných národností.

Neskoršie preklady liturgických textov do živých rečí, napr. do slovenčiny, maďarčiny, alebo angličtiny sa museli a musia neustále konfrontovať s touto hlboko vžitou tradíciou a silou týchto melódií, ktoré sa stali súčasťou kultúrneho dedičstva týchto národov.

O tom, ako silne sú v duchovnej pamäti našich národov vžité tieto melódie sa presvedčili všetci tí, ktorí pri prekladoch liturgických spevov do slovenčiny a pri ich zhudobňovaní sa neustále potýkajú s dilemou, či zachovať vernosť rytmickým požiadavkám slovenského jazyka a prispôsobiť im mierne melódiu, alebo sa pasívne zmieriť so skutočnosťou, že aj v slovenčine veriaci často spievajú liturgické spevy rytmikou a frázovaním vžitými podľa cirkevno-slovanského originálu.

Riešenie tejto dilemy ostáva pre našu cirkev otvorenou teoretickou i praktickou otázkou aj do najbližšej budúcnosti.

Cyril Vasiľ SJ