home > Gréckokatolíci

Normy východného kódexu vzťahujúce sa na podávanie Eucharistie deťom

Koniec školského roku sa v našich farnostiach nesie v znamení príprav na prvé, aleo lepšie povedané slávnostné sväté príjímanie detí. V tejto súvislosti sa opäť stáva aktuálnou otázka o možnosti, či potrebnosti zavedenia udeľovania Eucharistie deťom už hneď po krste a aj v ďalšom období, teda ešte pred dosiahnutím užívania rozumu. Ako sa k tejto otázke stavia cirkevné právo?

Otázka prijímania detí sa prejednala v rámci prípravy kánonov o myropomazaní. Tajomník Kongregácie pre východé cirkvi arcibiskup Mons. Miroslav Marusyn pri príprave kódexu zdôrazňoval, že tradičná východná disciplína predpisuje prijímanie novopokrstených ako dokončenie iniciácie v nadprirodzenom živote.

V dnešnom kódexe máme dva kánony o prijímaní detí. Jeden v časti týkajúcej sa Eucharistie a druhý v časti o myropomazaní.

CCEO kán. 697: Sviatostná iniciácia do mystéria spásy sa završuje prijatím Božskej Eucharistie, a preto sa Božská Eucharistia má vysluhovať veriacemu kresťanovi po krste a pomazaní svätým myrom čo najskôr podľa predpisu partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris.

CCEO kán. 710: Čo sa týka účasti maličkých detí na Božskej Eucharistii po krste a pomazaní svätým myrom nech sa zachovávajú pri uplatnení vhodných zásad obozretnosti predpisy liturgických kníh vlastnej cirkvi sui iuris.

Kánony CCEO teda dnes dovoľujú a v podstate aj navrhujú návrat k starobylej cirkevnej praxi, ktorá sa oveľa dlhšie zachovala na kresťanskom Východe a spočívala v udelení prijímania deťom jednak v rámci sviatostí kresťanskej iniciácie, ale aj v nasledujúcom období a to ešte pred užívaním rozumu.

Bude úlohou jednotlivých cirkvi sui iuris obnoviť zanedbanú prax a vytvoriť v podstate vhodné normy partikulárneho práva.

Otázka prijímania Eucharistie deťmi, má samozrejme aj ekumenický dopad. Tento aspekt medzi iným zdôraznil dokument Viera, sviatosti a jednota Cirkvi , zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou (Bari 1987).

Dokument zdôrazňuje, že história krstných obradov na Východe a na Západe jasne ukazuje, že sviatosti iniciácie tvoria jednotu, ktorá je silne potvrdená v Pravoslávnej cirkvi.

Z tohto pohľadu, „kresťanská iniciácia tvorí jeden celok, v ktorom je myropomazanie zdokonalením krstu a Eucharistia zavŕšením jedného aj druhého.“

Podľa spomenutého dokumentu, starobylý model vysluhovania sviatostí iniciácie obsahuje vo svojich elementoch „slávenie svätej Eucharistie, počas ktorej bol novopokrstený a myropomazaný privedený k plnej účasti na Tele Kristovom.

Tieto tri sviatosti boli vysluhované počas jedného a uceleného liturgického slávenia. Potom nasledovala posledná fáza katechetického a duchovného dozrievania skrze poučenie a častú účasť na Eucharistii.

Takýto model zostáva ideálny pre obe cirkvi, pretože najviac zodpovedá možnému spôsobu, ako sa prispôsobiť biblickej a apoštolskej tradícii, dielu prvotných kresťanských cirkví, ktoré žili v plnej jednote jedna s druhou.“

Kongregácia pre východné cirkvi publikovala 6. januára 1996 Inštrukciu na aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO.

Táto Inštrukcia si dáva za cieľ podať spoľahlivé smernice na rozvoj celebrácií a  bohoslužobného života Východu, ktoré sú s ustavičným zreteľom na teologickú perspektívu, rozdelené do jednotlivých návrhov právno-pastoračnej povahy, „princípy a pravidlá platné pre všetky katolícke východné cirkvi.

Autority jednotlivých cirkví sui iuris sú podľa usmernení apoštolskej konštitúcie Sacri Canones vyzvané prijať ich s plnou pohotovosťou a zaviesť ich do predpisov partikulárneho liturgického práva.“

Ktoré sú teda tie „princípy a pravidlá“?

O spojení medzi sviatosťami iniciácie pojednáva Inštrukcia v č. 42. V ňom pripúšťa, že ustanovenie CCEO ohľadom jednoty týchto sviatosti je v protiklade k častým zvykom ba dokonca aj partikulárnym legislatívam posledných storočí.

Inštrukcia sa vyjadruje aj pokiaľ ide o vývoj postoja k prijímaniu detí, že „v ostatných storočiach sa však aj v rôznych východných katolíckych cirkvach táto prax zmenila a to najmä vplyvom vonkajších tlakov vychádzajúcich zo zmien pastoračných a duchovných postojov Západu, ktoré sú síce pochopiteľné, ale z hľadiska východného dedičstva sú cudzie a mimo línie dynamizmu vlastného východnému dedičstvu.“

Dokument sa však neuspokojuje len s konštatovaním minulosti. Zvlášť dôležité je nariadenie:

„Tam, kde sa tradičná prax stratila, kódex vyžaduje ozajstnú reformu a aplikáciu predpísaných noriem podobne, ako si to pre latinskú cirkev vyžadovala koncilová Konštitúcia o posvätnej liturgii.

Bezpodmienečne sa musí zariadiť predovšetkým hlbšie štúdium starej praxe. V tom môže napomôcť porovnávanie rukopisov a tlačených liturgických kníh vydaných východnými katolíkmi, ale aj pravoslávnymi.

Ďalej treba mať na zreteli aj stále používanú prax v pravoslávnej cirkvi. Takisto sa treba postarať o nevyhnutnú výuku, aby dôvody týchto zmien pochopili všetci: klérus, teológovia, kresťanský ľud. Zatiaľ, čo sa bude zavádzať obnovená prax, je potrebná nevyhnutná katechéza neoiniciovaných detí, len čo budú schopné priblížiť sa k chápaniu tajomstiev viery a pokračovať v nej, až kým nedospejú.

Celý proces vyžaduje tvorivé úsilie, aby sa primerane prešlo k novej praxi v nadväznosti na súčasný život. Ide o neľahký, ale nevyhnutný zásah, ak skutočne chceme oživiť vlastné dedičstvo na úžitok celej Cirkvi.“

Správna aplikácia toho, čo hovorí  Inštrukcia, by mala priniesť obnovu jednoty sviatostí iniciácie, ktorá zahrňuje aj prijímanie Eucharistie novopokrstenými deťmi.

„V konečnom dôsledku – udelenie Eucharistie deťom neofytom nie je ohraničené na samotnú chvíľu slávenia iniciácie. Eucharistia je chlebom života a deti sa ním majú živiť stále, totiž od krstu aj naďalej, aby mohli duchovne rásť.

Spôsob ich účasti na Eucharistii bude zodpovedať ich schopnosti: najprv bude odlišná od účasti dospelých, nevyhnutne bude menej vedomá a menej rozumová, ale postupne sa skrze milosť a pedagógiu sviatosti rozvinie, aby rástla «až do stavu dokonalosti a úplnej zrelosti v Kristovi» (Ef 4, 13).

Sviatosť je dar, ktorý vždy pôsobí účinne, ale vždy iným spôsobom, pretože i osoba je vždy iná. Osobitné slávenia, ktoré zodpovedajú jednotlivým etapám ľudského rastu, môžu azda byť nejako užitočné pre pedagógiu viery a sprevádzať povinnú katechézu detí a mládeže, ale musí byť jasné, že iniciácia do Kristovho tajomstva je úplná už od prijatia prvých troch sviatostí.“

Ostáva nám len veriť a dúfať, že aj gréckokatolícka cirkev na Slovensku bude nasledovať túto výzvu najvyššieho cirkevného zákonodarcu a začne aktívnejšie a konkrétne pracovať na zmene pastoračnej praxe, v takom duchu, aby sa aj u nás uskutočnil návrat k pôvodnej kresťanskej tradícii udeľovania Eucharistie deťom už hneď po krste a aj v útlom veku, a aby sa ale súčasne zachovala aj potrebná prax katechetickej prípravy k plne uvedomelému prijímaniu Eucharistie všetkých veriacich – detí i dospelých.

Cyril Vasiľ SJ