home > Gréckokatolíci

Eparchiálna synoda biskupa Gojdiča

Osobe biskupa Petra Pavla Gojdiča sa v našej cirkvi v poslednom, čase, najmä ad jeho vyhlásenia za blahoslaveného venuje viacej pozornosti.

Okrem zdôraznenia jeho osobnej duchovnej výšky a nábožnosti je však potrebné pripomenúť aj niektoré prvky jeho pastoračnej a administratívnej činnosti.

Práve preto si tu dnes chceme pripomenúť udalosť, ktorá môže poslúžiť ako ukážka jeho pastierskej starostlivosti a múdrosti a v ktorej môžeme nájsť aj niektoré základné piliere jeho biskupskej duchovnosti.

Každý biskup sa obyčajne pri nástupe do svojho úradu snaží jasne sformulovať svoj pastoračný program. Vladyka Pavel nám o svojich perspektívach a požiadavkách pre dušpastiersku službu dáva veľa vedieť z priebehu a výsledkov eparchiálnej synody, ktorú zvolal v júni, presnejšie v dňoch 7.-8. júna 1927, do Prešova.

Išlo o osobitné stretnutie, tzv. kongres kňazov a učiteľov cirkevných škôl, na ktorom boli prerokované naliehavé pastoračné otázky, a súčasne bol načrtnutý program duchovnej obnovy eparchie.

Práce kongresu prebiehali v troch fázach.

Najprv osobitne jednali zástupcovia kňazov a osobitne učitelia cirkevných škôl, neskôr, teda 8. júla popoludní, sa všetci stretli na spoločnom zasadaní.

Zo všetkých týchto zasadaní boli vydané a publikované protokoly, ktoré podpisom vladyku Pavla nadobudli záväznú platnosť pre prešovskú eparchiu.

Pri pohľade na text týchto protokolov je zrejmé, že v nich musíme odlišovať viaceré roviny a teda aj odlišný stupeň ich významu pre súčasnosť.

Protokol učiteľského kongresu a spoločného kňazského a učiteľského kongresu sa zaoberal riešením vzájomných vzťahov medzi farármi a inštitúciou cirkevných škôl. Prejednávaná problematika mala predovšetkým časový charakter a dosah, kvôli názornosti a úplnosti si však v stručnosti zhrňme aspoň niektoré body, ktoré môžu poslúžiť ako ilustrácia na riešenie týchto dôležitých vzťahov.

Biskup Gojdič vyzval učiteľov, aby sa vo svojej pedagogickej činnosti medzi gréckokatolíkmi vyhli jazykovým a národnostným sporom a súčasne ich povzbudil k využívaniu zákonom zabezpečeného práva na vyučovanie v rodnom jazyku.

Učitelia cirkevných škôl sa mali pravidelne zúčastňovať na duchovných cvičeniach a svoju učiteľskú činnosť mali koordinovať s pastoračnou aktivitou miestnych duchovných.

Nesporne dôležitejším bolo stretnutie kňazov a biskupa v prítomnosti jeho poradného zboru, teda kapituly. Toto stretnutie môžeme právom charakterizovať ako eparchiálnu synodu.

Protokol má 6 bodov:

1) Obnova duchovného života kňazov.

2) Dušpastierstvo.

3) Vzťah farárov k učiteľom cirkevných škôl.

4) Cirkevná disciplína.

5) Disciplína klerikov.

6) Rozličné.

Odhliadnuc od niektorých bodov, ktoré riešili bezprostredné konkrétne problémy, právna účinnosť viacerých ustanovení tejto synody trvá v zásade dodnes.

V Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku sa v praxi niektoré pravidlá dodržiavali často s dosť neurčitým odkazom, ne tak bolo ustanovené za čias biskupa Gojdiča. Skutočnosť, že ide o ustanovenia eparchiálnej synody, akoby upadla do zabudnutia.

Pripomeňme si preto aspoň niektoré z týchto nariadení. Dôležitú sú už prvé slová protokolu:

“Aby sa kňaz mohol stať pre iných svetlom a soľou, ktorá svieti v temnote a ochraňuje dušu pred hnilobou, musí byť alter Christus, skutočným kňazom pokorným podľa Srdca Ježišovho, a to nie je ani mysliteľné bez modlitby, bez rozjímania a intenzívneho duchovného života.”

K dosiahnutiu tohto cieľa sa upresnili nasledujúce prostriedky.

- Kňazom sa ukladá záväzok, aby sa čím viac modlili a svedomito vykonávali Cirkevné Pravidlo. Jednako však, keby sa niektorí pre nejakú príčinu nemohli modliť celý časoslov, každého zaväzuje modlitba časoslovu aspoň pol hodiny denne.

- Kňaz má aspoň štvrť hodiny pred liturgiou rozjímať, aspoň raz mesačne má ísť na sv. spoveď a aspoň každé tri roky si má vykonať duchovné cvičenia.

V konkrétnej dušpastierskej činnosti boli kňazi vyzvaní k horlivej katechizácii mládeže, dôslednej príprave na kázne, pravidelnému vyčleneniu času na spoveď veriacich, prispôsobenému potrebám spovedajúcich sa.

Na synode bolo ďalej povedané, nie tak ako sú pre kňazov potrebné duchovné cvičenia, tak sú pre rozpálenie duchovného života veriacich potrebné tzv. ľudové misie.

Ľudové misie sa mali konať v jednotlivých farnostiach aspoň raz za desať rokov, pričom v nasledujúci rok po misii malo byť tzv. obnovenie misie.

Vo vzťahu farárov k učiteľom dedinských cirkevných škôl synoda zdôrazňovala potrebu harmonickej spolupráce oboch zložiek výchovného procesu. Vytvorenie podmienok pre túto spoluprácu bolo aj jedným z cieľov synody.

Na pozdvihnutie autority nižších cirkevných predstavených, boli udelené protopresbyterom - dekanom, ako námestníkom biskupa, niektoré osobitné právomoci, ako napr.: - požehnať novopozlátenú čašu, posviacať kríže a zvony, udeliť myropomazanie dieťaťu staršiemu ako rok, udeľovať dovolenku farárom do rozsahu 5 dní atď.

Na druhej strane sa od protopresbyterov - dekanov požadovalo čo najpresnejšie kontrolovanie zariadenia chrámov, účtovnej evidencie jednotlivých farností, priebehu katechizácie, úrovne kázní kňazov, ako aj dohľad nad osobným životom a príkladom kňazov.

Synoda skonštatovala úpadok vedomostnej úrovne duchovenstva. Preto bolo rozhodnuté, ne do seminára budú prijímaní iba kandidáti po ukončení gymnaziálnych štúdií, prípadne po doplnení maturitnej skúšky diaľkovým štúdiom.

Novokňazi sa v priebehu 5. rokov po vysviacke mali podrobiť tzv. synodálnej skúške zo všetkých teologických predmetov. Súčasne boli vydané aj niektoré ďalšie predpisy týkajúce sa seminára a duchovnej formácie kandidátov na kňazstvo.

Oficiálny text ustanovení eparchiálnej synody bol publikovaný v časopise mukačevskej a prešovskej eparchie Dušpastyr, ale v súčasnosti už bol takmer neznámy, či nedostupný.

Tento náš príspevok chcel byť akýmsi malým pooprášením našich dávnejších i nedávnych dejín. Spomienka na Prešovskú eparchiálnu synodu, ktorá sa uskutočnila pred 75 rokmi sa totiž môže stať inšpiráciou pre podobné aktivity, ktorá by boli v našej cirkvi potrebné aj dnes.

Od čias biskupa Gojdiča sa mnohé zmenilo. Zmenil sa spoločenský kontext v ktorom naša cirkev žije. Zmenil sa štruktúra našej cirkvi po stránke cirkevno-administratívnej, ale aj po stránke sociálnej a geografickej Zmenila sa v niektorých veciach aj cirkevná disciplína.

Výzvy dnešnej doby pre našu cirkev je preto potrebné spoznať, sformulovať a hľadať nové riešenia. To čo je spoločné a stále žiadané je hľadanie najúčinnejšieho spôsobu, ktorým by Cirkev mohla plniť svoje základné poslanie, spásu nesmrteľných duší.

Cyril Vasiľ, SJ