home > Gréckokatolíci

Svätý Jozafat

Aj v tohtoročnej turistickej, či pútnickej sezóne, prišli zo Slovenska do Ríma tisícky pútnikov. Samozrejme, že pri návšteve posvätných miest nikto z nich neobišiel chrám sv. Petra. Pozornosť mnohých pri jeho prehliadke upútal oltár nachádzajúci sa napravo od hlavného oltára sv. Petra, v ktorom sú viditeľne, za sklenenou tabuľou uložené pozostatky muža, oblečeného v slávnostnom biskupskom rúchu východného štýlu. Latinský nápis stručne oznamuje: Mučeník, biskup sv. Jozafat.

12. novembra sme si pripomenuli liturgickú pamiatku tohto svätca; priblížme si teda dnes osobnosť a dielo tohto významného reprezentanta gréckokatolíckej cirkvi.

Svätý Jozafat, pôvodným menom Ján Kuncevyč pochádzal zo schudobnelej šľachtickej rodiny. Narodil sa na Ukrajine, vo Vladimíri Volynskom, roku 1580. Jeho rodičia boli východného obradu a v láske k nemu vychovali aj svojho syna. Do rokov jeho mladosti spadá významná historická udalosť, ktorá hlboko ovplyvnila vývoj náboženského života východnej cirkvi v tejto oblasti, ktorá bola vtedy časťou Poľského kráľovstva. Roku 1595 sa na synode v meste Brest kyjevský metropolita a ďalší biskupi východného obradu, hľadiac na väčšie duchovné dobro, rozhodli obnoviť jednotu s katolíckou cirkvou. 23. februára 1596 pápež Klement VIII. priznal zjednoteným biskupom široké právomoci pri spravovaní svojich eparchií a zabezpečil zachovávanie všetkých právnych a liturgických tradícií. Definitívne bolo potvrdené obnovenie cirkevnej jednoty na brestskej synode v októbri 1596. Časť verejnosti však tento krok biskupov plne nepochopila a tak dochádzalo ku kontroverziám medzi zástancami jednotlivých strán.

V tejto spoločensko-náboženskej atmosfére prichádza mladý Ján Kuncevyč na štúdiá do litovského hlavného mesta Viľňusu. Spontánne začína navštevovať katolícky chrám, v katolíckej cirkvi nachádza plné uspokojenie svojich duchovných potrieb a túžob. Svojou hlbokou zbožnosťou už vtedy udivoval svoje okolie. Roku 1604, teda vo veku 24 rokov, vstúpil do mníšskeho rádu sv. Bazila Veľkého. Tu prijal aj meno Jozafat. V reholi sa vyznačoval mimoriadnou horlivosťou a rýchlym postupom v duchovnom živote. Roku 1609 bol vysvätený na kňaza a zakrátko sa prejavil ako vynikajúci kazateľ, čím si získal uznanie ako katolíkov, tak aj nezjednotených kresťanov.

12. novembra 1617 ho kyjevský metropolita Veljamin Rutský vysvätil na biskupa a menoval ho za pomocného biskupa s právom nástupníctva pre 90-ročného biskupa Gedeona Brolnyckého.

Všetky svoje sily venoval získaniu nezjednotených bratov. Pracoval neúnavne ako kazateľ, aj ako spisovateľ. Každoročne zvolával eparchiálnu synodu, aby tam spolu so svojim duchovenstvom prejednával a riešil pastoračné problémy. Zvlášť známou sa stala jeho štedrosť voči chudobným, chorým a trpiacim. Jeho ozaj apoštolská horlivosť a Božie požehnanie, ktoré ju sprevádzalo, mu u odporcov únie vyslúžili prezývku "dušechvat" - zlodej duší. Naozaj, kradol duše, vytrhal ich z omylu, nevedomosti a nenávisti a privádzal ich do Kristovej Cirkvi.

Táto jeho úspešná činnosť vyvolávala hnev a nenávisť protivníkov kresťanskej jednoty. Proti biskupovi svätého života sa rozpútala nenávistná propaganda. Najviac horlivosti tu svojimi spismi prejavil nezjednotený polocký biskup Meletij Smotryckyj. Biskup Jozafat si bol dobre vedomý hroziaceho nebezpečenstva ale neustával.

Počas jeho pobytu vo Vitebsku rozvášnená skupina útočníkov vtrhla do biskupského paláca, surovo dorážajúc na každého, koho stretla. Jozafat vyšiel útočníkom v ústrety so slovami: Synovia moji, prečo napádate mojich služobníkov. Ak máte niečo proti mne, tu som. Na tieto slová sa na neho útočníci vrhli, trhajúc a bijúc ho, nakoniec mu rozťali sekerou hlavu. Mŕtve telo hodili do rieky Dviny. Stalo sa tak 12. novembra 1623. O niekoľko dní voda vyniesla na povrch jeho telo.

Povesť o mučeníckej smrti biskupa-svätca sa rýchlo šírila a s ňou rástla aj nová vlna záujmu o katolícku Cirkev. Hrdinské svedectvo, ktoré biskup Jozafat vydal Kristovi svojou krvou, presviedčalo výrečnejšie ako všetky kázne a spisy. Aj sám pôvodca nenávisti voči sv. Jozafatovi, Meletij Smotrickij, sa obrátil a neskôr sa stal vlastne pokračovateľom jeho unijného diela. Rovnako ako Meletij sa do katolíckej Cirkvi vrátili aj všetci tí, ktorí sa zúčastnili na vražde sv. Jozafata. Roku 1643 ho pápež Urban VIII. vyhlásil za blahoslaveného a 29. júna 1867 bol kanonizovaný. Jeho telo, ktoré po celé stáročia ostávalo neporušené, bolo uložené najprv v baziliánskom chráme v Plocku, neskôr v Bialej. Od roku 1916 do konca II. svetovej vojny spočívalo v chráme sv. Barbary vo Viedni. Počas II. Vatikánskeho koncilu, 25. novembra 1963 bolo slávnostne uložené v Bazilike sv. Petra.

Iste to nie je náhoda, ale znak Prozreteľnosti, že telo muža, ktorý celým svojim životom hlásal jednotu s Kristovým námestníkom - Svätým Otcom, rímskym pápežom, dnes odpočíva v hlavnom chráme kresťanského sveta, pri hrobe sv. Petra.

Svätý mučeník Jozafat bol počas dlhých stáročí jediným z množstva vyznavačov a mučeníkov kresťanskej jednoty spomedzi veriacich gréckokatolíckych cirkví, ktorému sa dostalo úcty oltára. Dnes sa k nemu priraďuje ďalších vyše 20 mučeníkov ukrajinskej a ruskej katolíckej cirkvi, ktorí trpeli za svoju vernosť a jednotu s Rímom, a k nim môžeme priradiť aj dvojicu našich blahoslavených biskupov Petra Pavla Gojdiča a Bazila Hopka spolu s redemptoristom, kňazom Metodom Trčkom, ako aj mukačevským biskupom mučeníkom, blahoslaveným Teodorom Romžom.

Túžba po jednote kresťanov, odvaha pri hlásaní spravodlivosti, pokora, trpezlivosť a nadovšetko láska - to je aj dnes platný duchovný odkaz veľkého syna gréckokatolíckej cirkvi, biskupa-mučeníka sv. Jozafata Kuncevyča, ale i všetkých tých, ktorí, krvavým, či nekrvavým spôsobom, obetovali svoj život za vernosť a jednotu Kristovej cirkvi.

P. Cyril Vasiľ SJ