home > Gréckokatolíci

40. výročie zrušenia exkomunikácií

Pred 40. rokmi, na sviatok Nepoškvrneného Počatia Bohorodičky, bol slávnostne ukončený II. vatikánsky koncil. Jedným z trvalých prínosov koncilu bolo aj otvorenie sa Katolíckej cirkvi k ekumenickému dialógu. Pod pojmom ekumenické hnutie má Cirkev na mysli tie diela a podujatia, ktoré sa podľa potrieb a okolností zameriavajú na jednotu kresťanov.

Toto hnutie sa nevyhnutne rozvíja vo viacerých fázach a rovinách. Jeho prvým predpokladom je úsilie o odstránenie slov, náhľadov a skutkov, ktoré podľa spravodlivosti a pravdy nezodpovedajú položeniu oddelených bratov a preto hatia vzájomné styky s nimi. Ďalším stupňom je teologický dialóg vedený odborníkmi s cieľom lepšieho porozumenia po stránke učenia a života jednotlivých cirkví.

Začiatok ekumenického hnutia v Katolíckej cirkvi je nesporne poznačený predovšetkým úprimnou túžbou napraviť tie nezhody, ktoré v histórii Cirkvi vznikli, - ako hovorí koncilový dokument o ekumenizme Unitatis redintegratio, - „nie bez viny ľudí z jednej i druhej strany".

Už pred začiatkom koncilu bol v roku 1960 pri Svätej Stolici ustanovený Sekretariát pre zjednotenie kresťanov, ktorému predsedal kardinál Augustín Bea. Tento Sekretariát sa počas koncilu, ale i po ňom, stal akousi hybnou pákou a osou celého ekumenického hnutia. Po pozvaní pravoslávnych delegátov na koncil a po historickom stretnutí a objatí medzi pápežom Pavlom VI. a patriarchom Athenagorasom v Jeruzaleme v roku 1964, nasledoval ďalší symbolický akt historického významu.

V predvečer ukončenia II. Vatikánskeho koncilu, 7. decembra 1965, počas sv. Liturgie slúženej v Ríme a v tom istom čase aj v Istanbule, v sídle ekumenického patriarchu, bolo precítené spoločné vyhlásenie rímskokatolíckej a konštantinopolskej pravoslávnej cirkvi, v ktorom sa
slávnostne prehlásila vôľa uvrhnúť do zabudnutia tie udalosti a ich následky, ktoré viedli v roku 1054 k vzájomnému vyhláseniu exkomunikácií.
V skutočnosti tento akt pozostával z troch úkonov, alebo dokumentov. Spoločné vyhlásenie, breve pápeža Pavla VI Ambulate in dilectionem - Kráčajte v láske a tzv. Tomos patriarchu Athenagorasa a jeho synody.

Spoločné prehlásenie v Ríme prečítal už spomínaný vedúci Sekretariátu pre zjednotenie kresťanov. Pripomínal sa v ňom historický fakt, že exkomunikácie
z roku 1054 sa nevzťahovali na cirkvi, ale v skutočnosti išlo o to, že pápežskí legáti, vedení kardinálom Umbertom, exkomunikovali patriarchu Michala Cerulária a jeho dvoch ďalších spolupracovníkov a následne patriarcha so svojou synodou, na odvetu za to, exkomunikoval týchto legátov a ich spolupracovníkov a spolutvorcov prvej exkomunikačnej buly.

Z tejto zbytočnej a obojstranne prehnanej šarvátky sa začal rozvíjať proces odcudzovania oboch cirkví a táto udalosť sa tak stala symbolickým dátumom rozdelenia kresťanstva. Preto obaja predstavitelia cirkví - rímskej i konštantinopolskej spoločne vyjadrili svoju ľútosť nad urážlivými slovami, neopodstatnenými obvineniami a odsúdeniahodnými gestami, ktoré z oboch strán charakterizovali a sprevádzali tieto udalosti. Súčasne vyjadrili túžbu, aby bola naveky vymazaná z pamäti cirkví vzájomná exkomunikácia, ktorá bola prekážkou zblíženia sa v láske.

Súčasne si však obaja hierarchovia uvedomovali, že toto gesto spravodlivosti a odpustenie ešte samo o sebe nepostačuje na prekonanie všetkých starších i novších rozporov, ktoré ešte stále existujú medzi cirkvami. Má sa však stať východiskom, štartovným bodom pre proces vzájomného dialógu, ktorý s Božou pomocou privedie opäť obe cirkvi k jednote viery, bratskej zhode a spoločnému zdieľaniu sviatostí.

Po tomto historickom akte, ako už vieme, nasledovali mnohé ďalšie, drobné i veľké kroky, ktoré umožnili postupné zbližovanie sa. Zaiste medzi ne môžeme zaradiť oficiálne uznanie legitimity dušpastierskej činnosti a cirkevnej správy existujúcej v pravoslávnych cirkvách, ďalšie stretnutie pápeža Pavla VI. a patriarchu Atenagorasa v Ríme v roku 1967, ako aj rozvoj stykov s ostatnými pravoslávnymi patriarchátmi, najmä s ruským, s ktorým začal oficiálny dialóg tiež v roku 1967.

Pred tridsiatimi rokmi, v roku 1975 sa už pokrok vo vývoji vzájomných vzťahov ukazoval dostatočný nato, aby sa prešlo k druhej fáze, teda k nadviazaniu teologického dialógu na všeobecnej katolíckej i spoločno-pravoslávnej úrovni. Pri príležitosti oznámenia tohto rozhodnutia, 14. decembra 1975, sa slávila pamätná liturgia vo vatikánskej Sixtínskej kaplnke. Na jej záver si pápež Pavol VI., mimo akéhokoľvek protokolu čí predbežného oznámenia svojho úmyslu, pokľakol k nohám metropolitu Melitona, ktorý viedol delegáciu ekumenického patriarchátu, a pobozkal ich. Týmto vskutku historickým gestom chcel vyjadriť svoje presvedčenie, že primát Petrovho nástupcu je predovšetkým službou a to službou lásky. Ohlásený úmysel vytvorenia komisie na teologický dialóg sa podarilo zrealizovať o niekoľko rokov neskôr už nástupcom koncilového pápeža a patriarchu.

Pri príležitosti stretnutia pápeža Jána Pavla II. s patriarchom Demetriom II. v Istanbule, 28. novembra 1979 bolo zverejnené ustanovene zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a pravoslávnymi cirkvami.

Táto komisia úspešne pracovala najmä v osemdesiatych rokoch, kedy sa jej podarilo vypracovať niekoľko dôležitých dokumentov týkajúcich sa napríklad spoločného chápania sviatostí. Deväťdesiate roky zaznamenali kritický prelom v oblasti ekumenických vzťahov aj v činnosti spoločnej teologickej komisie. Pozornosť sa totiž sústredila na riešenie naliehavých praktických problémov súvisiacich s obnovením náboženskej slobody aj pre východné katolícke cirkvi v bývalom komunistickom bloku strednej a východnej Európy. Znovu obnovenie verejnej činnosti týchto cirkví chápali niektoré pravoslávne cirkvi ako narúšanie existujúceho stavu, ako krok naspäť v ekumenickom dialógu a ako snahu o praktizovanie nedovoleného prozelytizmu, ba až ako nejaký útok na pravoslávne cirkvi. K týmto problémom sa súčasne vynorili aj ďalšie, uprostred samotných pravoslávnych cirkví, týkajúce sa predovšetkým otázky kompetencie jednotlivých patriarchátov, legality vzniku nových národných pravoslávnych cirkví, napríklad na Ukrajine, alebo v Estónsku, atď. Takisto aj vytvorenie rímskokatolíckych biskupstiev na území Ruska a na Sibíri bolo označované ak prekážka dialógu.

Keď sa pri príležitosti 40. výročia ukončenia II. vatikánskeho koncilu a zrušenia exkomunikácií obzeráme na cestu, ktorou prešiel ekumenický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a pravoslávnymi cirkvami, môžeme konštatovať nesporný pokrok a zblíženie sa týchto cirkví, ale súčasne aj vynorenie sa nových, aktuálnych problémov, ktoré je potrebné riešiť v ďalších fázach vzájomného dialógu. Napriek súčasným vážnym ťažkostiam a dozvukom predchádzajúcich historických, teologických, či mocenských roztržiek, nemožno nevidieť a neoceniť obojstrannú úprimnú snahu o dosiahnutie dostatočného vyjasnenia sporných otázok a o plodné pokračovanie na spoločnej ceste k túženej jednote. Na tejto ceste bude potrebné prekonať ešte mnoho prekážok a predsudkov, ale veríme, že vedomie napĺňania Kristovho odkazu, „Aby všetci jedno boli!" a osobitná pomoc jeho Ducha budú pri tom pomáhať všetkým ľuďom dobrej vôle.

P. Cyril Vasiľ, SJ