 |  |
14/10/2009
Synoda v malých krúžkoch nad „Správou po diskusii“
Vatikán (14. októbra, RV) - Synoda biskupov mala dnes na programe diskusné stretnutia v menších krúžkoch. Krúžky, ktoré fungujú už od minulého týždňa, sú organizované podľa jazykov a dnes mali za úlohu prediskutovať tzv. „Správu po diskusii“, ktorú včera v pléne prečítal generálny relátor synody kardinál Turkson a dnes krátko po poludní sa k zverejnenému textu konala tlačová konferencia v Tlačovom stredisku Svätej stolice. Novinárom akreditovaným na synode boli k dispozícii členovia synodálnej komisie pre informovanie kardinál John Njue a biskup Manuel Mendes dos Santos, hovorca Svätej stolice P. Federico Lombardi, ako aj dvaja z predsedajúcich delegátov synody, kardinál Wilfrid Fox Napier a kardinál Théodore-Adrien Sarr.
Krátko z obsahu „Správy po diskusii“
„Správa po diskusii“ (Relatio post disceptationem) v úvode hovorí, že Cirkev v Afrike sama seba chápe v prvom rade ako Božiu rodinu a toto chápanie sa terajšie II. osobitné zasadnutie Biskupskej synody pre Afriku usiluje prehĺbiť. Synoda tak pokračuje v diele predchádzajúcej africkej synody – je tu aj priama odvolávka na posynodálnu exhortáciu „Ecclesia in Africa“ Jána Pavla II. z roku 1994. Úloha terajšej synody spočíva v novom uvažovaní nad poslaním Cirkvi v tejto časti sveta a v novej analýze tém, ktoré predstavujú „svetlá a tiene“ Afriky. Ústredné miesto zaujíma otázka autentického zmierenia.
Ako sa hovorí v správe, synoda už samotným svojím stretnutím prakticky uskutočňuje cirkevné spoločenstvo. Toto sa konkrétne odráža aj spoluprácou s organizáciami biskupov na iných kontinentoch. Správa cituje slová Benedikta XVI. o „nesmiernych duchovných pľúcach Afriky“ z jeho otváracej homílie. Ďalej si kladie otázku, či problémy Afriky treba vnímať ako nešťastný stav alebo ich možno považovať skôr za výzvy. Konštatuje, že synoda dala hlas početným obžalobám, poukazujúcim na závažné zlyhania.
Správa ďalej venuje pozornosť najmä rodine a manželstvu, úlohe ženy, hovorí o deťoch a o mládeži. Píše sa v nej aj o problémoch Afriky v politických a ekonomických súvislostiach, keďže témou diskusií synody boli okrem iného aj medzinárodné rozvojové programy. Zároveň sa tu však vysvetľuje, že synoda nepredstavuje fórum, ktoré by chcelo byť akýmsi africkým OSN, ale jej hlavné zameranie je duchovné. Synode ide o posilnenie viery v Krista. Aj pri ústrednej téme, ktorou je spravodlivosť, zmierenie a pokoj na Africkom kontinente, synoda poukazuje na základ tohto zmierenia, ktorý spočíva v tom, že ľudia žijú v spojení s Bohom, spojení v Kristovi.
„Práve náš vzťah s Bohom a medzi nami navzájom v Kristovi je tým, čo je požiadavkou zmierenia. Jeho cieľom je poskytnúť riešenie a znovu nastoliť spoločenstvo, ako základ spojenia s Bohom a nášho synovstva v Kristovi, ktoré hriech ohrozuje a láme. (...) Naozaj, on je naším zmierením - jeho prostredníctvom a v ňom dávame a prijímame zmierenie“ – takto hovorí dokument, včera predstavený kardinálom Turksonom v pléne synody. „Kristus je naša spravodlivosť“, „Kristus je náš pokoj“ - to sú ďalšie súhrnné vyjadrenia dokumentu. Zmierenie je zároveň dané do úzkeho súvisu so sviatosťami, s Eucharistiou. Správa po diskusii sa ďalej zameriava na prorocké poslanie Cirkvi v súčasnej situácii Afriky a stručne rozoberá úlohy jednotlivých častí cirkevného spoločenstva: laikov, zasvätených osôb, kléru a podobne. Osobitne si všíma úlohu rodiny, postavenie ženy a tiež funkciu komunikačných prostriedkov. –jb-
Na konferencii v Ríme sa hovorí o boji proti AIDS a tuberkulóze
Taliansko (14. októbra, RV) – Prevencia a boj s AIDS a tuberkulózou malých detí – taká je hlavná téma konferencie, ktorá sa dnes začala v Ríme, a ktorú organizuje Caritas Internationalis v spolupráci s Veľvyslanectvom Spojených štátov amerických pri Svätej stolici pod záštitou Pápežskej univerzity Santa Croce v Ríme, za účasti zástupcov charitatívnych organizácií, rehoľníkov a rehoľníčok, vyučujúcich a študentov katolíckych univerzít.
Úsilím konferencie je informovať predstaviteľov Katolíckej cirkvi pôsobiacej v oblastiach zdravotníctva, rozvoja a vzdelávania, o naliehavosti rozšírenia prístupu k vyšetreniam a k liečbe HIV-pozitívnych detí. Zámerom konferencie je zároveň podporiť užšiu spoluprácu medzi mimovládnymi organizáciami, vládami a duchovnými s cieľom dosiahnuť zvýšenie počtu žien a detí, ku ktorým sa táto liečba aj skutočne dostane. Účastníci konferencie chcú rovnako vyvolať silnejšiu solidaritu medzi náboženskými organizáciami, ktoré sídlia v krajinách s vysokým výskytom vírusu HIV a tuberkulózy, aby tak aj pomocou nich urýchlili dodávky liekov pre najviac znevýhodnených obyvateľov.
Podľa najnovších štatistík zomrie vo svete denne 800 detí na choroby spojené s aidsom, akou je napríklad tuberkulóza. Táto situácia sa vyskytuje predovšetkým v chudobných krajinách, kde nedostatok finančných prostriedkov zabraňuje včasnému stanoveniu diagnózy a následnej aplikácii liečby detí postihnutých HIV, či prevencii prenosu vírusu HIV z matky na dieťa. Táto skutočnosť tak zvyšuje dojčenskú úmrtnosť.
Medzi účastníkmi konferencie nechýba ani arcibiskup Zygmunt Zimowski, predseda Pápežskej rady pre apoštolát zdravotníkov, ktorá prispela k organizácii podujatia, ďalej americký veľvyslanec pri Svätej stolici, Miguel Diaz, generálna tajomníčka Caritas Internationalis, Lesley-Anne Knightová a Giuseppe Profiti, riaditeľ rímskej detskej nemocnice Bambino Gesù. –mf-
XII. ročník filmového festivalu „Náboženstvo dnes“
Taliansko (14. októbra, RV) - V talianskom meste Trento dnes otvorili XII. ročník filmového festivalu „Náboženstvo dnes“ (Religion Today). Tento festival vznikol v roku 1997 ako prvý putovný festival, ktorý sa venuje otázke náboženstva, kultúry dialógu a pokoja. Nový ročník dokazuje úsilie o stále skvalitňovanie filmovej produkcie, schopnej prinášať svedectvá rôznych náboženstiev o bohatstve skúsenosti viery pri riešení problémov súčasnosti. Tohtoročná téma festivalu „Narodiť sa zhora - nový život vo viere“ venuje zvláštnu pozornosť svetu mladých prostredníctvom filmov, ktoré dokumentujú bohatstvo nových štýlov a stratégií komunikácie, čo dáva určitý výhľad na dospelých zajtrajška.
V kinematografickom konkurze bolo prijatých 57 filmov pochádzajúcich z rôznych kontinentov, ktoré reprezentujú širokú panorámu vierovyznaní. Aj tohto roku udelí špeciálnu cenu SIGNIS – celosvetová katolícka organizácia zameraná na komunikáciu a médiá. Okrem toho budú udelené tzv. tematické prémie za jednotlivé sekcie, medzi ktorými sú napr. „Narodenie zhora“, „Medzináboženský dialóg“, „Viera na cestách“, „Rodičia a deti“, „Mladí a komunikácia“, „Identita“, „Portréty“. Festival potrvá do 24. októbra a bude prebiehať vo viacerých talianskych mestách. –jk-
Indickí veriaci slávia misijný kongres v Bombaji
India (14. októbra, RV) – Dnes sa v Bombaji začal prvý indický misijný kongres, ktorého hlavná téma znie: „Nech vaše svetlo svieti (Mt 5,16): staňte sa posolstvom a poslami“. Kongresom chce spoločenstvo veriacich zdôrazniť hĺbku kresťanskej identity, ktorá sa viaže k dvom tisícročiam prítomnosti kresťanskej viery v Indii a pomôcť lepšie pochopiť povolanie každého veriaceho k jeho misijnej úlohe. Účastníci kongresu chcú zároveň vyzvať všetkých veriacich, aby žili a slávili vlastnú vieru ako na osobnej úrovni, tak aj na úrovni spoločenstva. Kongres dáva najavo veľkú obradovú pestrosť indickej cirkvi, pretože spája katolíkov troch rozličných obradov: latinského, sýrsko-malabarského i sýrsko-malankarského. Kongres, ktorý potrvá do nedele 18. októbra, zahájil dnes na pôde Kolégia sv. Pia X. v Bombaji arcibiskup Pedro López Quintana, apoštolský nuncius v krajine. Účastníkov pozdravil aj indický kardinál Varkey Vithayathil. –mf-
Katechéza Benedikta XVI.: Peter z Cluny – muž odpustenia a pokoja
Vatikán (14. októbra, RV) – Katechéza Benedikta XVI., ktorú predniesol pri generálnej audiencii 14. októbra 2009 vo Vatikáne:
„Drahí bratia a sestry, postava Petra Ctihodného, ktorú by som chcel predstaviť v dnešnej katechéze, nás privádza do slávneho opátstva vo francúzskom Cluny, k jeho “dôstojnosti” (decor) a “kráse” (nitor) – aby sme použili presné termíny známe z textov – dôstojnosť a krása, ktoré sú obdivované najmä v kráse liturgie, tej výsadnej ceste pre dosiahnutie Boha. Ešte viac ako tieto aspekty však Petrova osobnosť odkazuje na svätosť veľkých clunyjských opátov: v meste Cluny „nebolo tam jediného opáta, ktorý by nebol svätým”, povedal v roku 1080 pápež Gregor VII. Medzi týchto patrí aj Peter Ctihodný, ktorý v sebe zahŕňa tak trochu z každej cnosti svojich predchodcov, hoci už pri ňom začína Cluny, popri nových rádoch, ako bol rád z Citeaux, pociťovať akýsi príznak krízy. Peter je obdivuhodným príkladom kajúcnika, ktorý je sám na seba prísny, a voči ostatným chápajúci. Narodil sa okolo roku 1094 vo francúzskej oblasti Alvernia, ako dieťa vstúpil do kláštora v Sauxillanges, kde sa stal mníchom a potom priorom. V roku 1122 bol zvolený za opáta v Cluny a v tomto úrade zostal až do smrti, ktorá prišla práve na Vianoce v roku 1156, ako si to sám želal. “Milovník pokoja – píše jeho životopisec Rodolfo – dosiahol pokoj v božej sláve v deň pokoja” (Život, I,17, PL 189,28).
Tí, ktorí ho poznali, cenili si na ňom vznešenú miernosť, pokojnú rovnováhu, vládu nad sebou, čestnosť, vernosť, bystrosť a mimoriadne nadanie sprostredkovateľa. “Je to v mojej samotnej prirodzenosti – písal – že som pokiaľ len možno nasmerovaný k odpúšťaniu, k čomu ma nabáda môj zvyk odpúšťať. Som zvyknutý veci znášať a odpúšťať” (Ep. 192, v: The Letters of Peter the Venerable, Harvard University Press, 1967, s. 446). A ešte hovorieval: „K tým, ktorí nenávidia pokoj, by sme mali byť, pokiaľ možno vždy mierumilovní” (Ep. 100, l. c., s. 261). A o sebe písal: “Nie som z tých, ktorí sú nespokojní so svojim osudom,… ktorých duch je stále v nepokoji či v pochybnostiach a ktorí bedákajú, že všetci ostatní odpočívajú kým oni sami pracujú” (Ep. 182, s. 425). S citlivou a láskavou povahou, vedel spájať lásku k Pánovi a nehu k blízkym, osobitne k matke a k priateľom. Bol pestovateľom priateľstva, osobitným spôsobom vo vzťahu k jeho mníchom, ktorí si zvykli dôverovať mu, istí si toho, že sú prijímaní a chápaní. Podľa svedectva životopisca, „nikým neopovrhoval a nikoho neodmietal” (Život, I,3: PL 189,19); “všetkým sa javil ako prívetivý, s jeho vrodenou dobrotou, otvorený ku všetkým” (Tamtiež., I,1: PL, 189,17).
Mohli by sme povedať, že tento svätý opát dáva príklad aj mníchom a kresťanom tejto našej doby, poznačenej búrlivým životným tempom, kde nie sú zriedkavé prejavy netolerantnosti a nekomunikácie, rozdelenia a konfliktov. Jeho svedectvo nás pozýva k tomu, aby sme vedeli zjednotiť lásku Boha s láskou k blížnemu a aby sme sa neunavili pri znovunadväzovaní vzťahov bratstva a zmierenia. Vlastne takto reagoval Peter Ctihodný, ktorý sa ocitol vo vedení kláštora v Cluny v nie príliš pokojných rokoch a to pre mnohé dôvody - ako vonkajšie tak vnútorné - v opátstve, dokázal však byť vážnym a plným hlbokej ľudskosti. Zvykol hovorievať: „Od človeka sa dá získať viac tým, že ho budeme tolerovať, ako tým, že by sme ho mali dráždiť sťažnosťami” (Ep. 172, l.c., s. 409). Pre svoj úrad musel často cestovať do Talianska, Anglicka, Nemecka, Španielska. Nútené opúšťanie kontemplatívneho pokoja ho ťažilo. Sám priznával: „Chodím od jedného miesta k druhému, trápim sa, trýznim, vlečiem sa tu i tam, myseľ mám upriamenú raz na moje záležitosti, potom na záležitosti druhých, a nemám pokoja v duši” (Ep. 91, l.c., s. 233). Napriek tomu, že musel byť opatrný v právomociach a pri vláde v tom období v Cluny, uchovával si aj tak - vďaka jeho zmyslu pre mieru, vďaka jeho veľkodušnosti a jeho realizmu - stály pokoj. Medzi osobnosťami, s ktorými prišiel do kontaktu bol aj Bernard z Clairvaux, priateľstvo s ktorým stále narastalo aj napriek odlišnému temperamentu a náhľadom. Bernard ho definoval takto: „dôležitý človek, zaoberajúci sa dôležitými vecami” a mal k nemu veľkú úctu (Ep. 147, ed. Scriptorium Claravallense, Milano 1986, VI/1, s. 658-660), zatiaľ čo Peter Ctihodný definoval Bernarda ako „svetlo Cirkvi” (Ep. 164, p. 396), “silný a úžasný pilier mníšskeho rádu a celej Cirkvi” (Ep. 175, s. 418).
So živým cirkevným zmyslom, Peter Ctihodný potvrdzoval, že záležitosti týkajúce sa kresťanského ľudu treba cítiť v “intimite srdca” tých, ktorí sa počítajú “medzi údy Kristovho Tela” (Ep. 164, l.c., s. 397). A dodával: „Nie je živený Kristovým duchom ten, kto necíti zranenia Kristovho Tela”, kdekoľvek vznikajú. Okrem toho preukazoval starostlivosť aj k tým, ktorí boli mimo Cirkvi, osobitne k židom a moslimom: aby pomáhal k šíreniu poznania moslimov, nechal preložiť Korán. Tu poslúži vyjadrenie historika z nedávnej doby: „Uprostred tvrdošijnosti ľudí stredoveku – aj tých najväčších medzi nimi -, obdivujeme tu výsostný príklad nehy, ku ktorej privádza kresťanská láska” (J. Leclercq, Peter Ctihodný, Jaca Book, 1991, s. 189). Ďalšie aspekty kresťanského života – jemu tak drahé - boli láska k Eucharistii a oddanosť Panne Márii. O Najsvätejšej Sviatosti nám zanechal strany, ktoré obsahujú “jednu z najväčších prác eucharistickej literatúry všetkých čias” a o Matke Božej napísal žiarivé úvahy, ktoré ju vnímajú v úzkom vzťahu k Ježišovi Vykupiteľovi a k jeho dielu spásy. Stačí poukázať na túto jeho výpoveď: “Zdravas požehnaná Panna, ktorá si zahnala na útek prekliatie. Zdravas Matka Najvyššieho, nevesta najtichšieho Baránka. Premohla si hada, pošliapala si mu hlavu, keď ho zahubil Boh, z teba zrodený. ... Žiarivá hviezda z Východu, ktorá zaháňaš na útek temnoty Západu. Zorniška, ktorá predchádza slnko, deň, ktorý nepozná noc. .. Pros Boha, ktorý sa z teba narodil, aby rozpustil náš hriech a po odpustení nám daroval milosť a slávu.“ (Carmina, PL 189, 1018-1019).
Peter Ctihodný živil aj záľubu pre literárnu činnosť a mal pre ňu aj nadanie. Zaznačoval svoje úvahy, presvedčený o dôležitosti používať pero tak ako pluh pri „sejbe Slova na papier”. Aj keď nebol systematickým teológom, bol veľkým bádateľom tajomstva Boha. Jeho teológia ponára svoje korene do modlitby, zvlášť do tej liturgickej a spomedzi tajomstiev Krista mal osobitne v láske jeho Premenenie, v ktorom je už vopred predznamenané Vzkriesenie. Bol to práve on, ktorý zaviedol v Cluny tento sviatok a skomponoval osobitný text ofícia, v ktorom sa odráža charakteristická teologická úcta Petra a clunyjského rádu, smerujúca celá ku kontemplácii slávnej Kristovej tváre, nachádzajúc v nej dôvody tej vrúcnej lásky, ktorá poznačovala jeho ducha a žiarila v liturgii kláštora.
Drahí bratia a sestry, tento svätý mních je iste veľkým príkladom mníšskej svätosti, živenej z prameňa benediktínskej tradície. Podľa neho ideál mnícha spočíval v “pevnom priľnutí ku Kristovi” (Ep. 53, l.c., s. 161), v klauzúrnom živote poznačenom “mníšskou pokorou” a pracovitosťou (Ep. 77, l.c., s. 211), ako aj klímou tichej kontemplácie a stálej oslavy Boha. Prvé a najdôležitejšie povolanie mnícha je podľa Petra z Cluny slávnostná oslava božieho úradu – “nebeské dielo zo všetkých najužitočnejšie (Statuta, I, 1026) – sprevádzané čítaním, meditáciou, osobnou modlitbou a pokáním vykonaným v mlčanlivosti (diskrétnosti) (cfr Ep. 20, l.c., s. 40). Týmto spôsobom je celý život preniknutý hlbokou láskou k Bohu a lásku k blížnym, láskou, ktorá sa vyjadruje úprimnou otvorenosťou k blížnemu, v odpustení a hľadaní pokoja. Záverom by sme mohli povedať, že ak tento štýl života zjednotený s každodennou prácou predstavuje pre sv. Benedikta ideál mnícha, tak sa týka aj nás všetkých a môže byť vo veľkej miere štýlom života kresťana, ktorý sa chce stať autentickým nasledovníkom Krista, charakterizovaným práve pevným priľnutím k nemu, pokorou, pracovitosťou, schopnosťou odpúšťať a pokojom.“ –sg, jb-
Vysielanie vo formáte podcast: 14. október 2009
Stredajšie vysielanie vo formáte podcast.
© Vatican Radio 2008 - All rights reserved