 |  |
25/10/2009
Benedikt XVI. uzavrel Synodu pre Afriku
Vatikán (25. októbra, RV) – Slovami nádeje a povzbudenia dnes Benedikt XVI. uzavrel II. špeciálne zasadnutie Synody biskupov pre Afriku, ktoré v Ríme prebiehalo od 4. októbra. Záverečnej eucharistickej slávnosti v Bazilike sv. Petra predsedal Svätý Otec za účasti 239 synodálnych otcov, spolupracovníkov pri organizácii synody a veľkého počtu veriacich. Hlavnými koncelebrantmi boli predsedajúci delegáti synody, kardináli Arinze, Napier a Sarr, kardinál Turkson ako generálny relátor, ďalej generálny sekretár Biskupskej synody arcibiskup Eterović a dvaja špeciálni sekretári synody. Hlasy a rytmy speváckej skupiny nigérijskej komunity z Ríma a Pápežského etiópskeho kolégia sa striedali s klasickými latinskými liturgickými spevmi vatikánskych speváckych zborov.
Pápež v homílii pripomenul utrpenia bratov a sestier v Afrike a myšlienky s tým súvisiace nasmeroval k vnímaniu stretnutia trpiaceho človeka s Ježišom, tak ako ho predstavuje dnešný úryvok z Markovho evanjelia o uzdravení slepého. Cesta, pri ktorej žobral slepý Bartimej a kde sa stretol s Ježišom, je cesta vedúca do Jeruzalema, na miesto zavŕšenia Kristovej obety pre nás. „Táto cesta jeho exodu, ktorý je aj naším exodom, je“ – podľa Benedikta XVI. – „ jedinou cestou, ktorá vedie do krajiny zmierenia, spravodlivosti a pokoja“. Bartimej sa po uzdravení stáva svedkom, čo je aj poslanie Cirkvi dnes.
Ďalej Benedikt XVI. poukázal na úlohu Cirkvi a osobitne na kňazskú úlohu, pri ktorej sa v poslaní lásky spája evanjelizácia s ľudským rozvojom. Ako konkrétny príklad uviedol prácu misionárov, ktorí v Afrike postupujú v duchu encykliky Pavla VI. Populorum progressio a jej „logiky rozvoja, ktorý berie ohľad na miestne kultúry a životné prostredie, ktorá sa dnes, po viac ako 40 rokoch javí ako jediná cesta, schopná vyviesť africké národy z otroctva hladu a chorôb.“
Pápež sa dotkol aj problému globalizácie, pričom odkázal na svoju novú encykliku Caritas in Veritate. „Je potrebné“ - povedal Benedikt XVI. - „obnoviť model globálneho rozvoja takým spôsobom, aby bol schopný zahrnúť všetky národy a nie iba tie, ktoré sú na to vhodne pripravené“ (CV 39). O globalizácii Benedikt XVI. povedal, že „nemá byť vnímaná fatalisticky, ako keby jej dynamiky boli spôsobené anonymnými silami, neosobnými a nezávislými od ľudskej vôle. Globalizácia je ľudskou skutočnosťou a ako taká je modifikovateľná podľa takého či onakého kultúrneho východiska. Cirkev so svojou personalistickou a komunitárnou koncepciou pracuje na tom, aby usmerňovala tento proces v zmysle relacionality [dôrazu na vzťahy – pozn. prekl.], bratstva a vzájomného zdieľania“ (por. CV 42).
Potom sa Svätý Otec obrátil priamo na veriacich v celej Afrike, keď povedal: „Vstávaj, Cirkev v Afrike, Božia rodina, pretože ťa volá Nebeský Otec, ktorého tvoji predkovia vzývali ako Stvoriteľa, skôr než spoznali blízkosť jeho milosrdenstva, ktoré sa zjavilo v jednorodenom Synovi, Ježišovi Kristovi. Vydaj sa na cestu novej evanjelizácie s odvahou, ktorá pochádza od Ducha Svätého. Súrne potrebná evanjelizačná činnosť, o ktorej sa veľa hovorilo v predchádzajúcich dňoch, v sebe zahŕňa aj naliehavú výzvu na zmierenie, ktoré je nevyhnutnou podmienkou nastolenia spravodlivých medziľudských vzťahov v Afrike a vybudovania spravodlivého a trvalého mieru vzhľadom na každého jednotlivca a každý národ – toho pokoja, ktorý potrebuje príspevok každého človeka dobrej vôle a je voči nemu otvorený a ktorý presahuje každú jednotlivú náboženskú, etnickú, jazykovú, kultúrnu či sociálnu príslušnosť. Ty, putujúca cirkev v Afrike tretieho tisícročia, nie si v tomto náročnom poslaní osamotená. Svojou modlitbou a reálne uskutočňovanou solidaritou je ti nablízku celá Katolícka cirkev a z neba ťa sprevádzajú africkí svätci a svätice, ktorí svojím životom vydali svedectvo o plnej vernosti Kristovi, často až po mučeníctvo.“
Svätý Otec v závere homílie poďakoval všetkým účastníkom synody, osobitne organizačnému tímu a tým, ktorí sprevádzali tri týždne synodálnych prác svojimi modlitbami, za zdarný priebeh podujatia.
Po skončení liturgie Benedikt XVI. pozdravil aj veriacich, zhromaždených na Námestí sv. Petra. V príhovore pred modlitbou Anjel Pána okrem iného pripomenul, že už o rok čaká Cirkev ďalšie špeciálne zasadnutie Biskupskej synody, tentoraz pre Blízky Východ. Oznámil, že základný dokument pre prípravu tohto zasadnutia bude zverejnený pri príležitosti apoštolskej návštevy Cypru v júni 2010. Svätý Otec veriacim pripomenul aj osobnosť nového blahoslaveného, talianskeho kňaza Carla Gnocchiho, známeho ako „otec invalidov“, ktorý žil v prvej polovici minulého storočia a ktorý bol práve v túto nedeľu blahorečený v Miláne. –jb-
Príhovor Benedikta XVI. pred modlitbou Anjel Pána
Vatikán (25. októbra, RV) – Príhovor Benedikta XVI. pred modlitbou Anjel Pána, ktorý predniesol na Námestí sv. Petra v nedeľu 25. októbra 2009:
„Drahí bratia a sestry! Pred malou chvíľou sa svätou omšou v Bazilike svätého Petra ukončilo II. osobitné zasadnutie Synody biskupov pre Afriku. Tri týždne modlitieb a vzájomného počúvania, aby sa spoznalo to, čo Duch Svätý hovorí Cirkvi, ktorá žije na Africkom kontinente, ale v tej istej chvíli aj univerzálnej Cirkvi. Synodálni Otcovia, ktorí prišli zo všetkých Afrických krajín, predstavili duchovné bohatstvo miestnych Cirkví. Spoločne sme zdieľali ich radosť z dynamizmu kresťanských komunít, ktoré naďalej rastú tak v kvantite ako aj kvalite.
Sme Bohu vďační za misijný rozvoj, ktorý našiel úrodnú pôdu v mnohých diecézach a ktorý sa prejavuje v posielaní misionárov do iných afrických krajín a na rozličné kontinenty. Osobitný význam sa dal rodine, ktorá aj v Afrike tvorí základnú bunku spoločnosti, ale ktorá je v dnešnej dobe ohrozovaná ideologickými prúdmi, ktoré často vychádzajú z extrémizmu. Čo potom povedať o mladých, ktorí sú vystavení takémuto tlaku, ovplyvnení myšlienkovými ideálmi a postojmi, ktoré sú v kontraste s ľudskými a kresťanskými hodnotami afrických ľudí? Samozrejme, že na Synode vystúpili na povrch aktuálne problémy Afriky a veľká potreba zmierenia, spravodlivosti a pokoja. Práve na toto Cirkev odpovedá tým, že nanovo a s novým odhodlaním predkladá ohlasovanie evanjelia a aktivity na podporu ľudského rozvoja.
Živená Božím slovom a Eucharistiou sa usiluje pracovať na tom, aby nebol nik pozbavený základných životných potrieb a aby všetci mohli dosiahnuť dôstojnosť, ktorá prináleží ľudskej osobe.
Pamätajúc na svoju apoštolskú cestu do Kamerunu a Angoly, ktorú som uskutočnil v marci tohto roku, a ktorej cieľom bolo tiež podporiť bezprostrednú prípravu druhej osobitnej Synody biskupov pre Afriku, túžim sa dnes obrátiť na všetky Africké národy, osobitne na tie, ktoré zdieľajú kresťanskú vieru, tým, že im odovzdávam Záverečné posolstvo tejto osobitnej Synody. Je to posolstvo, ktoré pochádza z Ríma, z miesta, kde sídli Nástupca apoštola Petra, ktorý predsedá celému univerzálnemu spoločenstvu, ale v rovnakom zmysle sa môže povedať, že toto Posolstvo má svoj pôvod v Afrike, pretože zhŕňa jej skúsenosti, očakávania a projekty a teraz sa vracia do Afriky, prinášajúc bohatú skúsenosť hlbokého spoločenstva v Duchu Svätom. Drahí bratia a sestry z Afriky, ktorí ma počúvate! Osobitným spôsobom zverujem do vašich modlitieb ovocie práce synodálnych Otcov, a povzbudzujem vás slovami Pána Ježiša: buďte soľou a svetlom v milovanej Africkej zemi.
Vo chvíli keď sa končí táto Synoda chcem pripomenúť, že na budúci rok sa pripravuje osobitné zasadnutie Synody biskupov pre Blízky východ. Počas mojej návštevy Cypru s radosťou podpíšem Instrumentum laboris tohto zasadania. Ďakujme Pánovi za to, že nikdy neprestáva budovať spoločenstvo Cirkvi a s dôverou prosme o materský príhovor Panny Márie.“ –jš-
Zamyslenie Ivany Mochorovskej pre chorých: Cesta k slobode
Drahá sestra, brat!
V nasledujúcich chvíľach budeme uvažovať o istom druhu slobody – slobody pre Krista. Liturgické texty dnešnej nedele upriamujú našu pozornosť na jednej strane na bremeno slepoty alebo všeobecne choroby ako istý druh otroctva, na druhej strane na Krista, ktorý vyvádza z tohto otroctva na slobodu. Z liturgických textov je zjavné, ako sa slzy menia na radostný jasot: "Prichádzajú s plačom, no vediem ich s potechou" (čítame u proroka Jeremiáša o návrate zo zajatia). "Odchádzali, idúcky plakali... No keď sa vrátia, vrátia sa s jasotom"(spomína 126.Ž). A v dnešnom úryvku z Markovho evanjelia "Bartimej vyskočil a šiel k Ježišovi..."- aj z opisu tejto udalosti presvitá radosť.
Je dobré, aby sme si všimli, že Kristus je ten, ktorý ako jediný môže vstúpiť do konkrétnej, pre nás možno bolestnej situácie a zmeniť ju od základov. Bolestná situácia je v dnešných liturgických textoch vykreslená ako skľúčenosť pre istý druh choroby. Avšak väčšou pliagou ako choroba je tu nevera - najzávažnejší hriech, ktorý nám bráni spoznať Ježiša a jeho mocné činy, ktoré On môže a chce vykonať v našom živote.
Sústreďme sa v tomto okamihu na slepca, ktorý sedel pri ceste a žobral. Žobral, pretože nedokázal robiť nič iné. Sedieť na okraji cesty môže však znamenať aj túžbu Bartimeja niekam vyraziť. Bez ohľadu na dav, ktorý sleduje jeho neutešenú situáciu a okríkne ho namiesto toho, aby hľadal spôsob ako slepcovi pomôcť.
Táto situácia slepca na okraji cesty sa možno v mnohom podobá tej, ktorú prežívame aj my, keď sme skúšaní chorobou. Kto má skúsenosť s utrpením, ktoré sa stalo trvalou súčasťou jeho života, má väčšinou snahu aj tak vo svojom živote niečo dokázať. Neuspokojí sa so sedením na okraji cesty. Avšak toto úsilie neraz možno okoliu chorého, reprezentovanému davom, prekáža. Nezmôže sa na viac ako na okríknutie. V takýchto chvíľach je rozhodujúce nestrácať odvahu a podľa príkladu Bartimeja ešte hlasnejšie volať o zmilovanie. Pretože Ježiš, prechádzajúci okolo, môže vstúpiť do neľahkej situácie, ale za predpokladu, že sa na Neho obrátime spomenutým hlasným volaním: "Ježišu, zmiluj sa nado mnou!"
Osobným svedectvo viery v mocný Boží zásah tak môžeme umlčať dav, ktorý iba okrikuje. V evanjeliu dav stíchne v okamihu, keď Ježiš povie: "Zavolajte ho!" Z uvedeného jasne vyplýva aká dôležitá je komunikácia s Bohom. Ak by tento základný prvok chýbal, dav a ani Bartimej by neboli svedkami uzdravenia, teda celkovej zmeny situácie, ktorá bola tak zložitá a ťažká. Zázrak uzdravenia sa teda netýka len Bartimeja, ale aj davu, ktorý mení postoj okrikovania na postoj povzbudenia: "Neboj sa, vstaň, volá ťa!" Iste aj toto povzbudenie prispelo k tomu, že Bartimej odhadzuje plášť - symbolizujúci všetko, čo by mu prekážalo ísť za Kristom. "Vyskočil a šiel..." Bartimejova túžba -nezostať sedieť na okraji cesty- sa napĺňa. Vydáva sa na cestu. Vykročeniu však predchádza nezabudnuteľná Ježišova otázka: "Čo chceš, aby som ti urobil?" "Aby som videl"- odpovedá Bartimej.
Návrat zraku je zázrakom, ktorý mení situáciu slepca od základov. Robí zo žobráka nasledovníka. Taká je sila Ježišovho požehnania, ktoré vrcholí v uzdravení. To vrátenie zraku možno vnímať v širšom rozsahu: Vidieť - znamená nežiť iba pre seba. Nežiť iba pre seba - znamená byť stále na ceste, nasledujúc Ježiša - až do Jeruzalema, kde utrpenie nadobúda iný rozmer. Rozmer hodnoty a zmyslu. Bartimej je povolaný z okraja cesty na cestu za Ježišom. Jeho utrpenie nekončí. Sám ho však vníma úplne inak, lebo ho znáša s Kristom a z lásky k Nemu. Toto je výzva aj pre teba, drahá sestra, brat. Choroba a utrpenie, ktoré znášaš vo svojom živote, sa môže stať neznesiteľným bremenom, ak budeš chcieť zostať na okraji cesty a žobrať -sám nevediac o čo. Avšak ak vstúpiš do kontaktu s Ježišom a budeš s ním otvorene komunikovať o svojich potrebách a túžbach, môžeš sa stať svedkom zázraku. Zázraku, ktorý má Boh pripravený iba pre teba. Želám ti teda živú vieru, ktorá nech stále žiari z tvojich skutkov. Nech choroba nie je pre teba čímsi, čo by ťa napĺňalo skľúčenosťou a zatrpknutosťou, ale nech je prostriedkom pre výrečné svedectvo o tom, že si na ceste do Jeruzalema, kde chceš nasledovať Ježiša. Lebo je to práve On, ktorý ťa chce urobiť dokonale slobodným a šťastným - pre prebývanie v Nebeskom Jeruzaleme. Buď požehnaním pre svet, aby svet videl, komu si uveril.
Vysielanie vo formáte podcast: 25. októbra 2009
Nedeľné vysielanie vo formáte podcast
© Vatican Radio 2008 - All rights reserved