 |  |
04/11/2009
Generálna audiencia Benedikta XVI. o vzťahu medzi vierou a rozumom
Vatikán (4. novembra, RV) – Pri generálnej audiencii, ktorá sa dnes dopoludnia konala na Námestí sv. Petra, sa Benedikt XVI. v katechéze opäť zameral na teologické a filozofické otázky kresťanského stredoveku. Po minulotýždňovom porovnaní monastického a scholastického prístupu k teológii dnes porovnal myslenie dvoch osobností: sv. Bernarda z Clairvaux a Petra Abélarda. Obaja podľa jeho slov považovali teológiu za „vieru, ktorá hľadá rozumové pochopenie“, no zatiaľ čo Bernard kládol dôraz na „vieru“, Abélard dal do popredia „pochopenie“. Zo slov Benedikta XVI.:
„Bernard, pre ktorého cieľom teológie bolo nadobudnutie živej skúsenosti Boha, varoval pred intelektuálnou pýchou, ktorá nás núti myslieť si, že dokážeme plne pochopiť tajomstvá viery. Abélard, ktorý sa usiloval aplikovať filozofické myslenie na teológiu, videl v iných náboženstvách zárodky istej otvorenosti pre Krista. Rozdielne prístupy Bernarda a Abélarda, „teológia srdca“ u jedného a „teológia rozumu“ u druhého, neboli bez vzájomného napätia. Poukazujú tak na význam zdravej teologickej diskusie a pokornej poslušnosti voči cirkevnej autorite. Teológia musí rešpektovať princípy, ktoré prijíma zo Zjavenia, zatiaľ čo využíva filozofiu na ich interpretáciu. Vždy, keď sa objaví teologická diskusia, každý, a osobitným spôsobom Učiteľský úrad, má zodpovednosť za zachovanie celistvosti viery.“
Svätý Otec vyslovil želanie, „aby nám pri našej snahe o prehĺbenie pochopenia evanjelia Boh dával silu ctiť si jeho pravdu prostredníctvom dobročinnej lásky.“ -jb-
Omša za zosnulých kardinálov, arcibiskupov a biskupov
Vatikán (4. novembra, RV) - Svätý Otec si zajtra pri svätej omši v Bazilike sv. Petra pripomenie kardinálov, arcibiskupov a biskupov, ktorí zomreli v uplynulom roku. Ide o 7 kardinálov a 100 biskupov. Medzi nedávno zosnulými kardinálmi sú mená ako Avery Dulles, Pio Laghi, Stéphanos II. Ghattas, Stephen Kim Sou-Hwan, Paul Joseph Pham Dinh Tung, Umberto Betti či Jean Margéot. Svätú omšu bude Benedikt XVI. slúžiť o 11.30 pri oltári Katedry.
V súčasnosti tvorí kardinálsky zbor spolu 186 kardinálov, z toho 114 je kardinálov-voličov, teda pod vekovou hranicou 80-tich rokov. –jk-
Šok pre Talianov z rozhodnutia Európskeho súdu o odstránení krížov zo škôl
Taliansko (4. novembra, RV) – Taliansku verejnosť šokovalo včerajšie rozhodnutie Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva v Štrasburgu, podľa ktorého prítomnosť krížov v triedach talianskych škôl porušuje „práva rodičov vychovávať svoje deti podľa vlastného presvedčenia“ a rovnako porušuje „slobodu vyznania žiakov“. Súd vyniesol rozhodnutie po tom, ako istá žena požiadala o odstránenie krížov zo školy v Abano Terme neďaleko Padovy, ktorú navštevujú jej dve deti. Talianska vláda má navyše zaplatiť žene odškodnenie vo výške 5-tisíc eur za morálnu ujmu.
Talianska ministerka školstva vzápätí reagovala oznámením o úmysle vlády podať odvolanie proti uvedenému rozsudku. K prípadu sa vyjadrili aj viacerí cirkevní predstavitelia. Podľa vyjadrenia P. Federica Lombardiho SJ, riaditeľa Tlačového strediska Svätej stolice pre Vatikánsky rozhlas a hlavnú spravodajskú reláciu talianskej televízie RAI, „Vatikán prijal správu s údivom a poľutovaním“. -mf-
Hovorca Svätej stolice ku kauze odstraňovania krížov z talianskych škôl
Vatikán (4. novembra, RV) – Hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi SJ dnes vydal vyhlásenie ku kauze odstraňovania krížov z talianskych škôl.
Páter Lombardi sa vyjadril nasledovne: „Kríž bol vždy znakom obety Božej lásky, znakom jednoty a vľúdneho prijatia voči celému ľudstvu. Je poľutovaniahodné, že by mal byť považovaný za znak rozdelenia, vylúčenia alebo obmedzovania slobody. Nie je tomu tak a ani sa to tak necíti v našej spoločnosti.“ Ako ďalej povedal, „osobitne závažnou vecou je chcieť vylúčiť z výchovnej oblasti tento základný znak dôležitosti náboženských hodnôt v talianskych dejinách a kultúre.“
Podľa pátra Lombardiho „náboženstvo predstavuje vzácny prínos pre formovanie a morálny rast osôb a je tiež základnou súčasťou našej civilizácie.“ Práve preto „je pomýlené a krátkozraké chcieť ho vylúčiť z výchovnej oblasti.“
„Je teda udivujúce, že Európsky súdny dvor tvrdo zasiahne vo veci, ktorá je tak hlboko spätá s historickou, kultúrnou a duchovnou identitou talianskeho národa“ –povedal Lombardi a upozornil, že „toto nie je spôsob, ktorý by ľudí pritiahol k väčšej láske a zdieľaniu európskej myšlienky, ktorú sme ako talianski katolíci tak pevne podporovali už od jej počiatkov.“
„Zdá sa, že je tu vôľa zneuznať úlohu, ktorú zohralo kresťanstvo pri formovaní európskej identity, ktorá pritom bola a zostáva nepostrádateľnou“ – uzatvoril vatikánsky hovorca. – sg, jb-
Kardinál Re k rozhodnutiu Európskeho súdu o krížoch na školách
Vatikán (4. novembra, RV) - V súvislosti s rozhodnutím Európskeho súdneho dvora o umiestnení krížov na školách v Taliansku hovoril v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas prefekt Kongregácie pre biskupov kardinál Giovanni Battista Re. Ako povedal, rozhodnutie prijal s bolesťou a prekvapením, pretože je urážkou symbolu náboženstva tak markantnej väčšiny Európanov, medzi nimi katolíkov, pravoslávnych, luteránov, anglikánov, kalvínov a ďalších. Na otázku, či nekresťania skutočne môžu byť pri pohľade na kríž pohoršení, odpovedal:
„Ja sa naopak pýtam: pre toho, kto prislúcha k inému náboženstvu, ale žije v Európe a navštevuje školy, ktoré tu sú, je tak hanlivé, že vidí symbol kresťanstva a naučí sa niečo z náboženstva, ktoré predovšetkým prispelo k formovaniu Európy? Je skutočne tak škodlivé, keď nekresťania spoznajú tradície národa a kultúrne a umelecké prejavy, ktoré boli inšpirované kresťanstvom? Kríž je aj znakom našej kultúry a emblémom, na ktorom sa zakladá európska civilizácia.“ -sg-
Stály pozorovateľ Svätej stolice pri Rade Európy ku kauze zrušenia krížov na talianskych školách
EÚ (4. novembra, RV) – Na tému odstránenia krížov z talianskych škôl hovoril v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas aj stály pozorovateľ Svätej stolice v Rade Európy v Štrasburgu Mons. Aldo Giordano. Okrem iného sa vyjadril aj k otázke, či takéto problémy po predpokladanom schválení Lisabonskej zmluvy nebudú na dennom poriadku:
„Riziko tu iste je. Toto riziko by mohlo byť menšie, ak by sa národy rozličných krajín začali vážnejšie podieľať na politickom európskom živote a vyjadrovať sa. Myslím si, že je potrebné, aby sa národy, skupiny a rozličné inštitúcie hlásili ku slovu. Ak teda toto rozhodnutie vyvolalo v Európe, predovšetkým v Taliansku, obrovskú diskusiu a veľa reakcií, myslím si, že by sa takto mohlo dostať k sluchu v politickej oblasti a v oblasti inštitúcií. Často aj mlčanie zo strany národov a mlčanie ich zástupcov prispieva k odstupu týchto národov od Európy. A toto tiež zvýhodňuje menšiny, lobujúce skupiny, ktoré sa tak stávajú veľmi silnými, pretože sú samy a teda majú pocit, že zohrávajú úlohu, ktorú vlastne nemajú a majú pocit, že sú takmer prorokmi v priestore, ktorý je žiaľ často trochu prázdny. A tu, myslím si, že aj Cirkev a náboženstvá majú dôležitú úlohu, aby s istou odvahou prispeli svojím dielom, pretože to je príspevok pre ľudstvo!“ –sg-
Katechéza Benedikta XVI.: Teologická diskusia a Učiteľský úrad Cirkvi
Vatikán (4. októbra 2009, RV) – Pri dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra vo Vatikáne predniesol Benedikt XVI. nasledujúcu katechézu:
„Drahí bratia a sestry, v poslednej katechéze som predstavil hlavné charakteristiky monastickej teológie a scholastickej teológie XII. storočia, ktoré môžeme v istom zmysle nazvať „teológiou srdca“ a „teológiou rozumu“. Medzi predstaviteľmi jedného a druhého teologického prúdu sa rozvinul rozsiahly a dialóg, nezriedka plný rozohnenia. Jeho typickým vyjadrením je kontroverzia medzi sv. Bernardom z Clairvaux a Abélardom.
Pre pochopenie tohto sporu medzi dvoma veľkými učiteľmi je dobré pamätať na to, že teológia je hľadaním racionálneho porozumenia - nakoľko je to možné - tajomstiev kresťanského Zjavenia, ktoré sú prijímané vierou: Fides quarens intellectum – viera hľadá rozumové pochopenie – aby sme použili stručnú a výstižnú klasickú formuláciu. No zatiaľ čo Bernard, typický predstaviteľ monastickej teológie kladie dôraz na prvú časť definície, teda na fides, teda vieru, Abélard, ktorý je scholastikom nástojí na druhej časti, čiže na intellectus, na pochopení prostredníctvom rozumu. Pre Bernarda je samotná viera obdarená vnútornou istotou založenou na svedectve Písma a na učení Cirkevných otcov. Viera je navyše posilňovaná svedectvom svätých a vnuknutiami Ducha Svätého v dušiach jednotlivých veriacich. V prípadoch pochybností a nejasnosti vieru chráni a osvetľuje Učiteľský úrad cirkvi.
Takto bolo pre Bernarda ťažké zhodnúť sa s Abélardom a vôbec s tými, ktorí podriaďovali pravdy viery kritickej skúške rozumu, skúške, ktorá podľa jeho upozornenia predstavovala vážne nebezpečenstvo, ktorým sú intelektualizmus, relativizácia pravdy a pristupovanie k samotným pravdám viery ako k diskutabilným. V takomto spôsobe postupovania videl Bernard odvahu, vybičovanú až k neviazanosti, plod pýchy ľudskej inteligencie, ktorá predstiera, že dokáže „uchopiť“ Božie tajomstvo. V jednom zo svojich listov zarmútený píše: „Ľudský dômysel si zmocňuje všetkého, nenechávajúc už viac nič pre vieru. Stavia sa k tomu, čo stojí nad ním samotným, preveruje to, čo je vyššie od neho, vtrháva do sveta Božieho, skôr pozmeňuje tajomstvá viery než by ich osvetľoval, to, čo je zavreté a zapečatené neotvára, ale to vytrháva, a to, čo pre seba nepovažuje za priechodné, považuje za nič a odmieta v to veriť.“ (Epistola CLXXXVIII,1: PL 182, I, 353)
Pre Bernarda má teológia jediný cieľ: rozvíjať živú a dôvernú skúsenosť Boha. Teológia je tak pomocou ako milovať Pána stále viac a vždy lepšie, ako to hovorí názov traktátu O povinnosti milovať Boha (De diligendo Deo). Na tejto ceste sú rozličné stupne, ktoré Bernard do hĺbky opisuje, až po vrchol, na ktorom duša veriaceho dosahuje opojenie na vrcholkoch lásky. Ľudská duša môže už tu na zemi dosiahnuť toto mystické zjednotenie s Božím Slovom, zjednotenie, ktoré „Učiteľ tečúci medom“ opisuje ako „duchovnú svadbu“. Božie Slovo ju navštevuje, zbavuje ju jej posledného zdráhania, osvecuje ju, rozpaľuje a premieňa. V takomto mystickom zjednotení duša požíva veľký pokoj a nehu a spieva svojmu ženíchovi hymnus radosti. Ako som pripomenul v katechéze, venovanej životu a náuke sv. Bernarda, teológia preňho nemôže robiť iné než sýtiť sa z kontemplatívnej modlitby, inými slovami, z citového zjednotenia srdca a mysle s Bohom.
Abélard, ktorý je okrem iného práve tým, kto zaviedol termín „teológia“ v zmysle ako ho chápeme dnes, sa však uberá iným smerom. Tento slávny učiteľ XII. storočia, ktorý sa narodil vo francúzskom Bretónsku, bol obdarovaný mimoriadne čulou inteligenciou a jeho povolaním bolo štúdium. Zaoberal sa sprvu filozofiou a potom aplikoval výsledky nadobudnuté v tomto odbore na teológiu, ktorú vyučoval v najvzdelanejšom meste tej doby, v Paríži, a následne v kláštoroch, v ktorých žil. Bol brilantným rečníkom. Na jeho prednášky chodili skutočné davy študentov. Nábožný duch, no nepokojná osobnosť – jeho život bol bohatý na prekvapivé zvraty: vzoprel sa svojim učiteľom, mal dieťa s istou vzdelanou a inteligentnou ženou, Eloisou. Často sa púšťal do polemiky so svojimi kolegami teológmi, dopadli na neho i cirkevné odsúdenia, hoci zomrel v plnej jednote s Cirkvou, voči autorite ktorej sa podriadil v duchu viery.
Práve sv. Bernard prispel k odsúdeniu niektorých Abélardovych náuk na provinčnej synode v Sens v roku 1140 a vymohol si aj zásah pápeža Inocenta II. Opát z Clairvaux odmietal ako sme si pripomenuli, Abélardovu priveľmi intelektualistickú metódu, ktorý pred jeho očami zužoval vieru na jednoduchú mienku, nezávislú od zjavenej pravdy. Obavy, ktoré mal Bernard, neboli nepodložené a navyše ich zdieľal s inými veľkými mysliteľmi tej doby. Skutočne, prehnané používanie filozofie urobilo osobitne zraniteľnou Abélardovu trojičnú náuku a takto aj jeho predstavu Boha. Na poli morálky jeho učenie nebolo bez dvojznačností: nástojil na považovaní úmyslu konajúceho (subjektu) za jediný prameň pre opis morálnych činov ako dobrých či zlých, prehliadajúc tak objektívny význam a morálnu hodnotu skutkov - bol to nebezpečný subjektivizmus. Toto je, ako vieme veľmi aktuálny aspekt pre našu dobu, v ktorej sa kultúra často javí poznačená narastajúcou tendenciou etického relativizmu: jedine ja rozhodujem, čo je pre mňa dobré v tejto chvíli. Netreba však zabúdať ani na veľké zásluhy Abélarda, ktorý mal mnohých žiakov a zásadne prispel k rozvoju scholastickej teológie, ktorá smerovala k zrelšiemu a plodnejšiemu vyjadreniu, ktoré prišlo v nasledujúcom storočí. Netreba podceňovať niektoré jeho intuície, ako napríklad to, keď tvrdí, že už v mimokresťanských náboženských tradíciách je prítomná istá príprava na prijatie Krista, Božieho Slova.
Čo sa môžeme naučiť my dnes zo sporu, často zápalistého, medzi Bernardom a Abélardom a všeobecnejšie medzi monastickou a scholastickou teológiou? Predovšetkým verím, že tento ukazuje užitočnosť a nevyhnutnosť zdravej teologickej diskusie v Cirkvi, predovšetkým vtedy, keď diskutované otázky neboli definované Učiteľským úradom, ktorý zostáva samozrejme nevyhnutným vzťažným bodom. Sv. Bernard, no aj samotný Abélard, vždy bez váhania uznávali jeho autoritu. Navyše, odsúdenia, ktoré tento druhý podstúpil nám pripomínajú, že na teologickom poli musí byť rovnováha medzi tým, čo nazývame stavebnými princípmi, ktoré sú nám dané zo Zjavenia a ktoré si vždy zachovávajú prvoradú dôležitosť a princípmi interpretácie, ktoré sa ponúkajú zo strany filozofie, čiže zo strany rozumu, a ktoré majú významnú úlohu, avšak iba pomocnú (ako nástroje). Keď sa naruší takáto rovnováha medzi stavbou a nástrojmi interpretácie, teologická reflexia riskuje, že sa zvrhne omylmi. Je teda na Učiteľskom úrade, aby vykonával tú nevyhnutnú službu pravdy, ktorá je mu vlastná. Navyše, je treba zdôrazniť, že medzi motívmi, ktoré viedli Bernarda k tomu, aby sa postavil proti Abélardovi a aby sa domáhal zásahu Učiteľského úradu, bola aj starosť o ochranu jednoduchých a prostých veriacich, ktorých je potrebné chrániť, keď im hrozí, že upadnú do zmätku alebo poblúdia pre názory, ktoré sú príliš osobné a pre neviazané teologické argumentácie, ktoré by mohli ohroziť ich vieru.
Chcel by som nakoniec pripomenúť, že teologická konfrontácia medzi Bernardom a Abélardom sa uzatvára v úplnom zmierení medzi nimi a to vďaka ich spoločnému priateľovi, opátovi z Cluny, Petrovi Ctihodnému, o ktorom som hovoril v jednej z mojich predchádzajúcich katechéz. Abélard preukázal pokoru v uznaní si svojich omylov, Bernard bol zasa veľmi zhovievavý. V oboch prevládlo to, čo má mať skutočne ústredné miesto vtedy, keď sa rodí teologický spor: zachrániť vieru Cirkvi a nechať zvíťaziť pravdu v láske. Nech je toto aj dnes ten postoj, s akým prebieha v Cirkvi konfrontácia, majúc stále za cieľ hľadanie pravdy.” –jb-
Vysielanie vo formáte podcast: 4. november 2009
Stredajšie vysielanie vo formáte podcast.
© Vatican Radio 2008 - All rights reserved