 |  |
14/11/2009
Benedikt XVI. dnes prijal prezidenta Srbska i premiéra Česka
Vatikán (14. novembra, RV) – Benedikt XVI. dnes prijal na osobnej audiencii prezidenta Srbskej republiky Borisa Tadiča. Po ňom zasa premiéra Českej republiky Jana Fischera.
V dnešnom programe Svätého Otca bolo aj stretnutie s biskupmi Brazílie, ktorí sú vo Vatikáne na úradnej návšteve Ad limina apostolorum.
Pápež dnes vymenoval pomocného biskupa arcidiecézy v talianskom meste Aquila, pomocného biskupa v diecéze Ndola v Zambii, ďalej biskupa v Molegbe v Demokratickej republike Kongo, arcibiskupa metropolitu Milwaukee v USA a v USA tiež biskupa Fort Wayne a na záver biskupa v Thajsku. –sg-
Mons. Celli kubánskym predstaviteľom: Viac slobody pre Cirkev
Vatikán (14. novembra, RV) - Predseda Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky arcibiskup Claudio Maria Celli sa pred nedávnom vrátil z návštevy Kuby, kde sa stretol s katolíckym spoločenstvom a tiež s miestnymi predstaviteľmi. Hlavnou témou stretnutia bolo postavenie a úloha Cirkvi na Kube. Ako povedal v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas, Cirkev je v krajine veľmi obmedzovaná a takmer na všetko potrebuje povolenia. Až po návšteve Jána Pavla II. na Kube v roku 1998 umožnila napríklad vláda biskupom prihovárať sa v rádiu, aj to len trikrát v roku po 15 minút, teda dokopy 45 minút za celý rok. Arcibiskup Celli predstaviteľom povedal, že Cirkev by mala mať väčší priestor v médiách:
„Odpovedali mi, že o tom budú uvažovať. Predstaviteľom som jednoducho povedal: Cirkev prináša posolstvo evanjelia, posolstvo hlboko ľudské pre dobro a rozvoj spoločenstva. Snažil som sa ich upozorniť na to, že väčšinu kubánskeho národa tvoria kresťania katolíci a že by teda ocenili, ak by sa im biskup mohol prihovárať v rádiu s kresťanským a ľudským posolstvom.“
Ako Mons. Celli dodal, v krajine je cítiť, že vzťahy medzi Cirkvou a predstaviteľmi sa trochu vylepšili, ale je potrebné ešte urobiť veľké kroky, pretože Cirkev je veľmi kontrolovaná. V krajine je tiež veľká chudoba. -sg-
Program Benedikta XVI. počas návštevy Malty
Malta/Vatikán (14. novembra, RV) – Arcidiecéza Floriana na Malte informovala o podrobnostiach návštevy Benedikta XVI. na ostrove. Apoštolská cesta sa uskutoční – ako sme už informovali – od soboty 17. do nedele 18. apríla 2010, pri príležitosti 1950. výročia vstupu sv. Pavla na Maltu po stroskotaní lode smerujúcej do Ríma pri brehoch ostrova.
Pápež pricestuje na ostrov v sobotu popoludní a stretne sa s najvyššími civilnými predstaviteľmi. Potom navštívi jaskyňu sv. Pavla v Rabate. V nedeľu ráno bude sláviť svätú omšu v Granaries vo Floriane a následne sa stretne s mládežou na nábreží v hlavnom meste Valetta. Do Ríma sa vráti v nedeľu večer. –sg-
Osobnosť Antona Boteka v spomienkach kardinála Tomka
Slovensko (14. novembra, RV) – Osobnosť Mons. ThDr. Antona Boteka a jeho preklad Jeruzalemskej Biblie - tejto téme bola venovaná vedecká konferencia, ktorá sa konala včera v Bratislave. Ako sme vás už informovali, usporiadala ju Teologická fakulta Trnavskej univerzity v Bratislave a Spoločnosť Ježišova na Slovensku a vystúpili na nej naši i zahraniční účastníci. Z príspevku kardinála Jozefa Tomka prinášame nasledujúci úryvok: 
Viac o osobnosti a diele pápežského preláta Antona Boteka priblížime v našom pondelkovom vysielaní. –jk-
Kardinál Korec o kresťanských hodnotách v ponovembrovom vývoji Slovenska
Slovensko (14. novembra, RV) – Prinášame plný text príspevku kardinála Jána Ch. Korca na vedeckej konferencii pod záštitou predsedu vlády SR „Slovensko a odkaz novembra 1989“, ktorá sa konala 13. novembra 2009 v Bratislave:
KRESŤANSKÉ HODNOTY V PONOVEMBROVOM VÝVOJI SLOVENSKA
Človek, a len človek, sa objavil vo svete ako úplná novosť zeme i vesmíru. Bol od prvej chvíle novosťou ako homo faber, homo artis a homo religiosus, ako remeselník, umelec a ako človek náboženský. Zanechal po sebe nástroje, krásne kresby zvierat a ľudí v jaskyniach a zanechal stopy viery v duchovno v sebe i nad sebou v maľbách symbolov a najmä dôstojným pochovávaním svojich blízkych napríklad v hroboch na ružiach. Objavené nástroje, zachované kresby a náboženské stopy sú najstaršie identifikačné znaky človeka. A len človeka. Pretrvávajú v týchto troch podobách popri iných znakoch dodnes.
Všetky tieto znaky majú hlboké korene v podstate človeka a vyjadrujú jeho zameranie na Nekonečno. V poznaní, chcení, v tvorbe, i v túžbach a láske. Svedčia o tom celé dejiny ľudského hĺbania, vied, tvorba civilizácie a kultúry, čo všetko je stále otvorené do Nekonečna, najvýraznejšie v náboženstve. Kresťanstvo vnieslo zvlášť do náboženského chápania života ľudí, často tápajúcich, neslýchané svetlo, neslýchanú pravdu a silu. Stalo sa tak cez náboženské dejiny Izraela, cez jeho prorokov, cez jeho vieru, modlitby a očakávania. To všetko vyvrcholilo v evanjeliu Ježiša Krista, ktorý je Svetlom sveta a svieti už stáročia po celej zemi, aj v polotme dnešných zmätených názorov na život. Na našom Slovensku je kresťanstvo Svetlom už viac než tisíc rokov. Hovorí nám rečou najtajomnejšej knihy sveta Biblie, že ako ľudia sme „na Boží obraz a podobu.“
Do novembra 1989 sa vo verejnom živote u nás o týchto veciach nehovorilo, a keď, tak len negatívne. Chýbala nám sloboda – sloboda myslenia, vyjadrovania a konania. Nesloboda bola potláčaním ľudskosti umlčiavaním ľudského ducha. Tým nesloboda ničila nielen jednotlivcov, ale i národ. Preto sme sa do Novembra za slobodu tak vytrvalo a s veľkými obetami zasadzovali a po Novembri sme slobodu tak nadšene vítali.
Základnou kresťanskou hodnotou, získanou v Novembri bola sloboda Cirkvi, katolíckej i evanjelickej. Znova sa otvárali zrušené kňazské semináre, obnovovali sa rehole saleziánov, jezuitov a ďalších. Ožívali cirkevné školy, organizácie detí, mládeže, rodín, inštitúcie vedcov, umelcov a národnej kultúry, či organizácia Charity a diakonie. Všetko sa prebúdzalo. To isté sa dialo v celom občianskom živote. Po uzatvorení mnohých ponovembrových politických rokovaní Slovensko o nejaký čas v Národnej rade veľkou prevahou poslancov roku 1992 odhlasovalo svoju zvrchovanosť, s tou istou prevahou prijalo novú Ústavu a po nej samostatnú Slovenskú republiku.
Slávnostnej preambule Ústavy naša slovenská pamäť vnukla aj slová: „My, národ slovenský, v zmysle cyrilometodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy...“ Tu ožili v nás polozabudnuté osobnosti ako Pribina, Rastislav, Svätopluk, sv. Cyril a Metod i Gorazd a s nimi monumentálny kultúrny čin prekladu celej Biblie do obdivuhodnej staroslovienčiny, ktorá sa stala v 9. storočí neuveriteľne štvrtým liturgickým jazykom vtedajšieho sveta. Preambula Ústavy nám pripomenula aj Metodove štátotvorné texty „Napomenutia vladárom“ či „Zákon súdny ľuďom“, a celú ďalšiu tisícročnú kresťanskú tradíciu slovenského národa. Pripomenula nám naše chrámy, kresťanské školy až po Akadémiu Istropolitanu a Trnavskú univerzitu, ale i osobnosti Bernoláka, Hollého, Štúra, Hurbana, Moyzesa a Kuzmányho a ďalších. Našim štátnym znakom sa stal dvojkríž ako tisícročný symbol a identifikačný znak slovenského národa.
V Slovenskej republike sme potom oživili ďalšie kresťanské hodnoty: Základnú úctu k človekovi a k jeho právam už pred narodením. V náboženskej výchove v školách sme uznali význam Desatora a dobrej výchovy detí. Manželstvo a rodinu sme prijali ako prirodzený zväzok muža a ženy, ako základ rodiny, národa i štátu. A zakotvili sme to v Ústave Slovenskej republiky a neskôr aj do základnej zmluvy s Vatikánom a ostatnými cirkvami. Všetky tieto princípy aj chránime. Uvedomujeme si, že aj morálka Desatora vznikla z vnútorných podstatných potrieb človeka a je posvätená kresťanstvom. Ktorý otec rodiny by chcel, aby mu nejaký zloduch znásilnil 16-ročnú dcéru? A ktorá matka by si želala, aby jej nejaký zločinec zavraždil syna? To by bolo zvrátené. Uznávame, že všetci ľudia sú pod vládou morálneho poriadku. To vyjadruje aj Charta ľudských práv OSN a naše zákony.
Aj príkaz Desatora o práve každého človeka na česť zaväzuje nás z podstaty všetkých. Ak sa niektorí verejne pôsobiaci činitelia dnes nazdávajú, že môžu priam pošliapať česť názorového protivníka v tlači, televízii, či v iných prejavoch, hovoríme: Nemôžu a nesmú! Keď to robia, previňujú sa a vzbudzujú tým v občanoch priam odpor. Aj zlodej si myslí, že môže kradnúť. Nemôže! Človek ako človek je pod vládou morálneho poriadku. Nežije v džungli a nie je šelma. To je aj kresťanské presvedčenie, ktoré prijímame. Z úcty k morálnemu poriadku naši zodpovední činitelia neprijali nedávno návrh zákona o tzv. národnom sexuálnom zdraví, ktorý mal vnášať voľnosť a antikoncepciu už do našich škôl, namiesto výchovy k zodpovednému rodičovstvu. Po pozitívnom zákone o poučení ženy pred rozhodnutím o potrate chce teraz niekto zas uzákoniť, že rodičia nemajú právo vyjadriť sa k prípadnému potratu svojej 16-ročnej dcéry. Ide iste o zložitú vec. Ale možno sa vážne pýtať: Keby pri danej operácii došlo potom k nešťastiu, budú mať títo rodičia právo pochovať si nedospelú dcéru, ktorá by zomrela pri potrate? Alebo ju pochová lekár? Stali sa už také nešťastia! Je potrebné rešpektovať zdravé ľudské a kresťanské zásady a zachovať ich.
Máme aj iné problémy, ba i deficity. Musíme ich riešiť v súdnictve, v spravovaní štátnych financií, v podpore zdravej kultúry Slovenska, a to aj ochranou detí pred agresivitou niektorých televíznych programov či internetu. Máme na to všetko zodpovedné inštitúcie. Ďalej dnes hľadáme stratené slovenské obetavé vlastenectvo. Kam sa podelo? Naprávame úporne svedomia, ktoré boli spustošené a sú ďalej rozleptávané novým nezodpovedným relativizmom.
November 89 nám priniesol aj vlnu nadšenia pre súkromné vlastníctvo a u niektorých ľudí priam nekritický obdiv kapitalizmu. No mnohí ľudia o nejaký čas pochopili, že súkromné podnikanie má nielen podobu tvorivej iniciatívy a zdravého dynamizmu v národe, ale môže u niektorých nadobudnúť aj správanie žralokov. Správanie veľkých finančných kruhov v USA a inde, uvrhlo v našom čase celý svet do neslýchanej hospodárskej krízy. Štáty reagovali na to nevyhnutne prekvapujúcim zásahom do súkromného podnikania bánk či koncernov. Urobili to zákonmi i miliardami. Lebo celý svet hospodárstva sa ocitol na okraji priepasti. Svet v tých chvíľach pochopil, že každý majetok má aj sociálne poslanie, ako pripomínajú oddávna aj sociálne pápežské encykliky. A tak aj u nás je šťastím, že platia princípy slobody, pluralizmu a súkromného vlastníctva, ale aj princípy spoločného dobra, solidarity, subsidiarity a sociálneho zákonodarstva. Z hľadiska spravodlivosti aj to je vyvážená ochrana ľudských a kresťanských hodnôt.
Na záver: Uviedli sme niektoré kultúrne, duchovné a morálne hodnoty, na ktorých sa buduje a má budovať náš život po Novembrovom dosiahnutí slobody. Človek bol od prvej chvíle, ako sa objavil na Zemi, novosťou sveta a vesmíru svojou otvorenosťou do Nekonečna. Toto privilégium by sme si mali húževnato chrániť dnes a rozvíjať ho aj do budúcnosti. Pápež Benedikt XVI. o tom povedal akademickej obci v Prahe na Hradčanoch pri svojej septembrovej návšteve roku 2009 takéto slová: Ľudia mladej generácie by si mali s radosťou uvedomiť plnosť celej pravdy o človekovi, o národe a o celom živote. Objavia tak s radosťou, že otázka o tom, čo všetko môžu poznať, im otvára aj príťažlivé dobrodružstvo o tom, čím by mali byť a čo by mali vo svojom živote robiť. Aj na našom Slovensku by na tomto formovaní mladých malo nám všetkým eminentne záležať!
Kardinál Ján Chryzostom Korec
Nitra 13. novembra 2009
Posolstvo Africkej synody nielen pre Afriku
Rozhovor s kolegami z Africkej redakcie ako poohliadnutie sa za nedávnou synodou a jej posolstvom nielen pre Afriku. Pripravila sr. Jaroslava Kochjarová.
Od ukončenia Africkej synody na tému: „Cirkev v Afrike v službe zmierenia, spravodlivosti a pokoja”, ubehlo niekoľko dní. Od 4. do 25. októbra sa na jej zasadnutiach vo Vatikáne zúčastňovalo asi 400 biskupov, zasvätených i laikov. Odišla zo zorného poľa médií a my sme si možno aj vydýchli. Veď už bolo toho dosť a aj tak sa to netýka nás. No nesignalizuje takýto postoj akési zúženie srdca?
Neprieči sa učeniu sv. Pavla o Cirkvi ako tajomnom Kristovom tele? V tomto duchu sa nás nemôže nedotýkať, čo sa deje hoci aj na druhom konci sveta - ďaleko aj od nášho pohodlia, aj od našich problémov. Nejde ani o montovanie sa do záležitostí, ktorým aj tak pre kultúrne a spoločenské rozdiely nerozumieme. Aj toto je námietka so slabo maskovaným pokusom ospravedlniť vlastnú ľahostajnosť a egoizmus. Tu je potrebné len jedno: postoj milosrdného Samaritána – dobrá vôľa všimnúť si, zastaviť sa a pomôcť. Spôsobov, ak chceme, nájdeme niekoľko, lebo núdza je veľká- volá po skutkoch telesného i duchovného milosrdenstva.
Ako to vyzerá z pohľadu obyvateľov tohto kontinentu, čo vyplynulo zo synody pre Afriku samotnú? O tom hovorili s Birgit Pottler z nemeckej redakcie dvaja africkí kolegovia z Vatikánskeho Rozhlasu: Maria Dulce Aruajová z Kapverdských ostrovov, západne od afrického kontinentu a Festus Tarawalie zo Sierraleonskej republiky v západnej Afrike. My vám, vážení poslucháči, prinášame v dnešnej rubrike krátený preklad tohto rozhovoru.
Záverečné posolstvo synody bolo markantné „Afrika, vstávaj!“
Dostane sa táto výzva k ľudom v Afrike?
FT: Áno, dostane. Biskupi sa vrátia domov a veľa ľudí videlo aj prenos záverečnej omše. Jedným z praktických riešení, ktoré vzišli zo synody je práve toto: Afrika, teraz sme na rade my. My sa musíme nad sebou zamýšľať, robiť rozhodnutia, osud nášho kontinentu zobrať do vlastných rúk. My musíme niečo zmeniť a konať, aby Afrika bola spravodlivejšou a solidárnejšou, bez tejto takpovediac biedy, ktorú tu máme dnes.
MDA: Myslím, že k tomu, aby posolstvo prišlo k ľuďom, potrebuje sprostredkovateľov. Predovšetkým biskupov a ich rozhodnú vôľu. Oni ho musia priniesť ľuďom a zaangažovať ostatných. Nekatolícke médiá majú prirodzene oveľa väčší dosah, a tak táto úloha zostáva skutočne veľkou výzvou. Či posolstvo zasiahne adresáta, závisí v prvom rade od toho, kto ho prináša.
FT: Synoda tiež zdôraznila, že malé kresťanské spoločenstvá sa musia sústrediť nielen na svoje farnosti, ale otvoriť sa viac dialógu. Dialóg je nevyhnutný, nielen s Islamom, ale aj s tradicionalistickými africkými náboženstvami. Skrze dialóg posolstvo príde tam, kam sa má dostať. Synodálni otcovia sa okrem toho zhodli na väčšej spolupráci, nielen v rámci biskupskej konferencie, ale s dosahom na Africkú úniu. Cez cirkevné inštitúcie sa dá prísť k politikom a politici sa naopak môžu dostať k ľuďom ich krajiny.
Ktoré sú tie najdôležitejšie témy, najdôležitejšie problémy, na ktorých sa musí teraz pracovať? Predovšetkým vnútri Cirkvi?
MDA: Z môjho pohľadu boli biskupi veľmi pokorní v sebakritike ohľadom rozdelenia vnútri Cirkvi, ktoré v podstate odráža rozdelenie v spoločnosti. Biskupi sú ľudia a je normálne, že toto rozdelenie jestvuje aj v Cirkvi. Ale predsavzali si zmeniť svoje správanie, aby tak boli príkladom pre spoločnosť. Nakoľko sa im to podarí, ukáže sa neskôr. No je to naliehavé. Byť svedectvom - je najlepší spôsob evanjelizácie. Synoda tiež navrhla zriadiť Komisie pre spravodlivosť a pokoj, ktoré majú napomáhať vzájomnému zmiereniu. Vieme však, akou veľkou ťažkosťou Cirkvi v Afrike je hospodárska a finančná nesamostatnosť - ako majú tieto navrhované štruktúry a inštitúcie fungovať, odkiaľ prídu prostriedky? My musíme aj nastaviť ruku pre zlepšenie života všetkých Afričanov..
Keď sa pozrieme do politických kruhov: Kde a ako by sa spolupráca mohla zintenzívniť? Na ktoré témy sa musí hľadať odpoveď?
MDA: Doposiaľ už Cirkev napísala veľa pastierskych listov, v ktorých vyzývala politikov plniť svoju povinnosť: stáť v službe ľudí, ktorými boli zvolení. Reprezentant Etiópie na synode vyšiel s návrhom mať zástupcu biskupskej konferencie v Africkej únii za katolícke sociálne učenie. Teda zabezpečiť prítomnosť Cirkvi tam, kde sa rozhoduje. To je jeden spôsob ako pozdvihnúť hlas. Cirkev však musí samozrejme aj vzdelávať ľudí v sociálnej náuke. A potom je tu aj rozdiel medzi „volať sa kresťanmi“ a „žiť ako kresťan“. Chýba nám dôslednosť. Cirkev by tu snáď mohla byť ráznejšia, nenechať svoje slová zaniknúť. Takto evanjelizovať a viesť politikov k tomu, aby plnili svoje poslanie – byť v službe ľuďom, nie sebe samým. To znamená, napr. neprivlastňovať si peniaze z cudziny, nekorumpovať iných, nenechať korumpovať seba atď.
FT: Politici sa stávajú politikmi voľbami. V tomto zmysle urobí Cirkev veľa, keď bude ľudí upozorňovať na ich právo voliť a byť volení. Aj to si vyžaduje určitú pripravenosť, vzdelanie, aby ľudia, volení za politických vodcov spĺňali požadované kritériá. Cirkev už viackrát predkladala kritériá na lídrov, aby dokázali potom ľud viesť.
Synodálni otcovia vyzývali viac ku spolupráci zasahujúcej celý kontinent.
Ale je vôbec možná taká spolupráca?
MDA: Spolupráca je vždy výzvou. Potrebuje dobrú vôľu a uznanie pravdy, že v jednote je sila. Je jasné, nikto nemôže sám uskutočniť, čo je potrebné, aby Afrika prišla do správnych koľají. Ani Cirkev, ani politici, ani občianske inštitúcie. Spolupráca je nevyhnutná. Nikdy nie je jednoduchá, ale bez nej to nepôjde. Je to úsek cesty, ktorý musíme prejsť.
FT: Odkaz, ktorý vzišiel z tejto synody je naozaj konštatovanie, že Afrika je „jedna“. Musíme prebudiť tú silu, ktorú máme spolu. Afrika musí hrať svoju rolu ako jeden celok. Aj spoločná rada afrických biskupských konferencií bude tak priebojnejšia, aby mohla napr. aj s biskupmi Európy lepšie spolupracovať. Zo strany Európanov sa urobilo už dosť, podnikli mnohé iniciatívy, poskytli finančnú pomoc. Ale my musíme obrazne povedané „hovoriť spoločnou rečou“, dať váhu našim slovám.
MDA: Afrika je kontinent s viac ako 50 štátmi. Že sú tu rozdiely, je normálne. Ale ako výskumy dokazujú, napriek rozdielnostiam existuje kultúrny aspekt, pôvod, ktorý majú všetci Afričania spoločný. Jeden jazykovedec mi povedal: Pre dieťa z Kamerunu je oveľa ľahšie naučiť sa ako ďalšiu napr. reč Zaire, než nejaký európsky jazyk. Potom teda existuje spoločný koreň týchto 2000 afrických rečí. Fenomén jednoty tu je! Len mu musíme dovoliť vyjsť najavo a podnietiť jeho rast. A rozdiely - tie musia byť vnímané ako bohatstvo, nie ako dôvod k rozdeleniu.
Vážení poslucháči, aj vy máte pocit, že Afrika je zrazu akosi bližšie? Že jej problémy sú aj našimi? Potom aj jej výzvy sú tiež našimi výzvami! Čo tak povedať si: Vstávaj, je rad na tebe...
A rozdiely nech nie sú dôvodom k rozdeleniu, ale ani k ľahostajnosti.
Vysielanie vo formáte podcast: 14. november 2009
Sobotné vysielanie vo formáte podcast.
© Vatican Radio 2008 - All rights reserved